Dnes, keď som prišla
z Bratislavy po týždni domov, sadla som si do izby a pozrela von
oknom. Hrala mi klavírna verzia piesne z Narnie. Výhľad som mala na šíre
zelené pole, ktoré z hora lemovali oblaky pripomínajúce kamenné tváre,
ktoré sa na mňa dívali s rôznymi výrazmi. Niektoré mali strach, iné boli
zvedavé.. Pri tejto pesničke som si uvedomila ako ten čas rýchlo letí. Uvedomila
som si ako rýchlo prešiel tento týždeň. Ako rýchlo sa z malého dievčatka
stáva dospievajúca žena. A uvedomila som si aj to, že zvonka sa síce
mením, no vo vnútri som taká istá. Vo vnútri som stále malé dievčatko
s bujnou fantáziou a obrovskou predstavivosťou. Práve teraz som si
pozerala album , moje staré fotky. Pozerala som si môj denníček a malý
zošit, ktorý sa mal stať knihou s názvom „Sen noci svätojánskej po mojom“
. Bola som vtedy malá a ako som povedala, mala som bujnú predstavivosť.
Snívali sa mi rôzne sny, nočné mory.. A ja som si to všetko zapisovala
a kreslila. Teraz keď som po čase oprášila tie staré zvitky, nemo hľadím
a uznávam že som bola trochu iná ako ostatné deti. Neviem koľko z vás
číta môj verejný denníček. Možno nikto, možno niekto. Mne na počte nezáleží.
Ako som spomínala, stačí mi 1 človek, ktorý si to bude čítať, a ktorého to
zaujme.
Pieseň Moment in
heaven. Niekto z vás ju pozná, iný nie. Ja ju beriem za niečo zvláštne.
Pre mňa je to taká nadčasová hitovka. Toto je totiž ďalšia skladba, pri ktorej
si uvedomujem ako ten čas letí. Neviem prečo. Niekoľko krát som sa to sama seba
pýtala. Prečo? Myslí si že niečo zmešká? Niečo vážne dôležité? Ono, tak či tak
nás dobehne. Niekoho skôr, niekoho neskôr. Čas. Čo je vlastne pre vás čas? Pre
mňa je to veľké more. More oblakov. Tie oblaky si sami môžeme nasmerovať.
Môžeme im ukázať smer, ktorým chceme aby išli. No jednu vec nemôžeme. Nemôžeme
ich zastaviť. Budú stále plynúť. Plynúť a plynúť, až kým sa od únavy
nerozplynú na márne kúsky. Na prach, paru.. vzduch. A až keď vám ostane na dlani malý kúsok
tohto vzácneho chumáčika, uvedomíte si že ich púť trvala príliš krátko
a vy ste niektoré veci nestihli urobiť. Potom si želáte o 1 chumáčik
viac ale to sa nedá. Preto sa snažím žiť svoj život naplno ako sa dá. Preto sa
snažím o to, aby som si splnila svoje sny. A keď sa o to naozaj
budem snažiť, verím, že to dokáže. Verím, že bude v mojom živote šťastná.
Šťastnejšia než som teraz. Len si to musím akosi všetko dobre naplánovať aby
som to stihla. No ja verím, že stihnem aj to čo v pláne nemám. Možno vám
bude smiešne čo vám teraz poviem, no každý má rôzne sny. Rôzne predsavzatia.
Niekto chce byť mafián, iný chce vlastniť červené porsche a môj sen je už
spomínaná Afrika. Och. Ani neviete aká je to Zem. Po pravici mám knižku Safari
pod Kilimandžárom od Josefa Vágnera. Keď som si túto knihu prečítala, zavrela
som si oči a predstavila západ slnka, v popredí žirafy
a domorodí Masajovia. Josef Vágrer
bol človek s veľkým charakterom. Raz povedal: „Veľa ľudí sa nás často
pýta, prečo to vôbec robíme, či má zmysel vynakladať toľko prostriedkov, ba
neraz riskovať i život pre divé zvieratá. Ale nejde tu len
o získavanie vzácnych zvierat, ide tu o oveľa viac..“ On totiž
precestoval celú Afriku aby zachránil ohrozené druhy zvierat. A ako
vidíte, ide tu o oveľa viac. Vtedy to ľudia nepochopili a vlastne
doteraz to nechápu. Obyčajný človek, s kamenným srdiečkom to nepochopí.
A keďže ja som sa narodila matke Terézie, som samaritán. Do Afriky nechcem
ísť pre to, aby som chytila bronz a nebodaj aj uhol. Chcem tam ísť aby som
pomáhala ľuďom, zvieratám.. A hlavne oddýchnuť si od ľudí, spoločnosti.
Ono ľudia nie sú zlí, to spoločnosť ich skazila, ako povedal jeden môj kamarát. A táto
spoločnosť je ozaj skazená. Podľa mňa nie je normálne, že 13 ročné dievčatá
vypisujú na sociálne siete, že sú sklamané z lásky a za to sa idú
opiť, rezať žily či drogovať. Pre mňa nie je normálne, keď 13 ročné dievčatá
trápia, že z plátku šunky naberú 10 kilov a pri tom sú ako vyžly. Oni
si neuvedomujú zmysel života. Naši rodičia mali iný život. Všetko brali inak.
Netrápili sa nad takými banalitami ako sa trápia tedajšie „deti“. Naučila som
sa otvoriť oči aby som videla tú hroznú realitu. Lenže čo z toho, keď ich
mám iba otvorené. Treba konať.
Videli ste aké nepokoje sú vo svete? Toľko vojny
a násilia! A za akú cenu! Ľudské životy. Nevinné ľudské životy
každodenne padajú na bitevnom poly. Sme ako obrovská smečka hyén, ktoré sa
navzájom požierajú. Nie je vám otupné, keď človek zabije človeka? To robia iba organizmy
s nižšou inteligenciou ako hmyz a to aj tak preto, aby prežili.
Živočíšna ríša nie je ľahká na prežitie a preto tam musí vládnuť ako-taká
symbióza. Ale u ľudí? Sme ako divé zvieratá. Samy sa ničíme. Ničíme seba
a prostredie okolo nás. Prostredie, v ktorom žijeme, v ktorom
dýchame vzduch. Za pár rokov tu toho vzduchu bude tak málo. A to všetko
iba pre to, lebo miliardári potrebujú stále väčšie a väčšie paláce než
majú. Vyrubujú lesy, ničia prostredie.. ale naša matka Zem nám to vráti. Všetko
nám to vráti aj s úrokmi, toho sa nebojme. Pomaly sa zotmieva. Ani som si
to neuvedomila, lebo som bola naplno zaujatá tým, čo napíšem. Trochu viac som
odbočila od témy, prepáčte. Ale to všetko kôli môjmu susedovi, ktorý pálil gumy
a to ma rozčúlilo. Už som ho aj natočila a dala na obecný úrad. No
nič. Jednoducho mu nevysvetlíte, že gumy sa nepália. Bohužiaľ.. Ja som vám
vlastne len chcela povedať, že by som chcela doštudovať ŠUVku, potom ísť na
vysokú do zahraničia (možno Londýn), byť profesionálnou fotografkou a ísť
do Afriky. Samozrejme, že sa to ešte zmení.. teda možno nie. Nechám sa
prekvapiť aké karty mi osud ešte zamieša. A ako sa poznám, bude to
poriadny mariáš!
Prajem vám
krásny podvečer so šálkou horúcej čokolády a šľahačkou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára