PART 3

   Niekde v pozadí som začala počuť výkriky. No nevedela som rozoznať slová. Znelo to ako, ako hatlanina písmen a slabík. Niečo neurčité. Snažila som sa ako som vedela, nešlo to. Ten sen bol tak pohodlný, že som jednoducho nechcela odísť. To niečo alebo niekto do mňa začalo sácať, ťahať mi vlasy a hádzať kamene. Mykala som hlavou, nech to prestane. Nech ma nechá na pokoj. Odíď! ..Sen sa rozplynul. Zmizol. Bol vo mne hnev. No keď som zistila, čo sa mohlo stať, keby ma niekto neprebudil.. S odporom som otvorila oči. Stálo tam dievča. V mojom veku. Okolo 4-5 rokov. Stálo tam zavzdušnené a s hrozivým pohľadom uhýbalo. Malo hnedé lokne po lakte. Na končekoch boli presvetlené tou najčistejšou bielou. Líčka mala červené. Pravdepodobne od behu. Zelené nedôverčivé oči klipkali od únavy. Na sebe malo modrý plášť s kapucňou. Nôžky jej čľaptali vo vysokých čiernych čižmách, ktoré jej boli istotne veľké. Na krku mala náhrdelník. Talizman. Dívala som sa naň celý čas. Niečím ma vábil. Lákal. Po chvíli som si uvedomila, že na mňa kričí. Vstávaj! Počuješ? Vstávaj! Rýchlo! Hmla! Hmla! Už sa blíži! Je tu! Vstávaj! Prosím! Prosím! Vstávaj.. nič som nevnímala. Svet okolo mňa sa zastavil. Všade bolo ticho. Všetko bolo spomalené. Predo mnou bolo dievča a za mnou valiaca sa hmla. Dievča plakalo a hmla sa hrnula rovno na nás. Rovno na nás! Bože môj! Zavrela som oči a povedala. Toto nie je skutočnosť. Toto nie je skutočnosť! Toto nie je skutočnosť! Zrazu ma vtiahol svetelný vír a ocitla som sa v bunkry. V podkroví. Všade bol pokoj. Celý zadychčaná som si ľahla na drevenú, dopukanú podlahu povaly a počúvala som ako sa vietor pohráva s listami stromov. Príjemný osviežujúci vánok. Od vyčerpania som zaspala a zase sa ponorila do hladiny alfa. No a samozrejme, toto nebolo naše prvé stretnutie. Vždy keď som sa vybrala do dimenzie išla so mnou. Poďakovala som jej za záchranu. Za to, že ma prebudila. Kto vie čo by sa stalo. Absurdné, však. Jej meno je B. Pomenovala som ju ja. Keď som sa jej pýtala na meno, nevedela odpovedať. Zabudla. Možno. Nikdy som sa jej na to nepýtala. A vtedy vyslovila len „B“ a pokrčila plecami. Preto ju volám B. Prosím? Nie. Teraz ju už nevídam. Neviem prečo. Prestala ma navštevovať. Z ničoho nič. Vždy bola taká. Všetko si robila po svojom. Nikdy si nenechala poradiť. Preto sa pár krát ocitla v problémoch, z ktorých som ju musela vyťahovať. Ale to až neskôr. Keď sme boli staršie. Nechcem preskakovať aby to malo aspoň provizórnu časovú postupnosť. Provizórnu ako životy ľudí, ktorí si neužívajú svoj osud naplno...

   Z malého dievčatka sa pomaly stávalo dospievajúce dievča. Ako každý teenager, tak aj ja som vymýšľala všetko možné. Skúšala nové veci. Robila napriek ostatným. Raz ma napadla myšlienka. Divoká a nebezpečná. Na moje pomery dosť čudná. Povedala som si, že odídem. Odídem v pravom zmysle slova. Z podkrovia. Okúsim nepoznaný svet. Nemôžem sa stále skrývať za tmavými stenami nášho domu. Musím sa pohnúť ďalej. Došlo mi, že to takto ďalej nepôjde. Dimenzia, kamaráti a to všetko.. je to krásne ale naivné. Celé tie roky som bola ukrytá v ochrannom boxe. Bála som sa z neho výjsť. Bála som sa sklamania. Raz som sa už sklamala, druhýkrát nechcem. No treba ísť. Treba sa odhodlať! Nič nezískam keď ostanem navždy tu. Hovorí sa risk- je zisk. Keďže som zdedila aspoň jednu „dobrú“ vlastnosť po rodičoch, ktorou je odvaha, pustila som sa do toho. Celé dni som trénovala aby som bola v ten Veľký deň pripravená na únik do sveta. 

PART 2

      „Ako je na tom?“

   -„Už lepšie. Lepší sa to. Nemá vidiny. Lieky zaberajú. Všetko je na dobrej ceste. Dokonca prestala spomínať lampy a dub. No a čo je najlepšie, uvedomila si, že podkrovie bol len výplod. Hovorí iba o bunkri. S podkrovím to nemá nič spoločné.“

   „Myslíte, že ju môžem ísť pozrieť?“

   -„Ešte nie.. musíme ju ešte trochu nechať. Nech si to všetko v hlave dá dohromady. Nebojte. O chvíľu bude doma. Pár testov všetko vyrieši. Zatiaľ choďte domov. Dám vám vedieť, kedy si po ňu môžete prísť.“

   Kde som skončila? Aha podkrovie. Začala som mu hovoriť bunker. Viete. Žiadne zákopy alebo krycie plachty. Bunker. Krycie meno. Ach. Teraz ma napadá toľko zážitkov. Toľko príbehov čo som zažila. Ani sa to nedá opísať. Nakoniec môžem byť vďačná, že ma nechali samú v bunkri.  No nemôžem presedlávať z jedného konca na druhý. Pekne po rade. V ten osudný večer, keď som urobila prvé ťahy štetcom, som na plátne vyjadrila všetky emócie. Emócie malého dievčatka sa nedajú porovnávať s emóciami dospelého jedinca. Ako vyjadrí svoje pocity malé dieťa? Smútok. Radosť. Zahanbenie. Hnev. Ja som tieto všetky citové živle vyjadrila v bodkách, čiarkach a kruhoch. Vo farbách. Teplé a studené. Po dokončení diela som odstúpila a sama som bola udivená. Vznikol z toho obrazec. Tvár mojej matky, otca a mňa v jednej osobe. Slzy sa mi vtisli do očí. Potrebovala som objatie a oni tam neboli. Nikdy ten obraz nevideli. Zatratili ma. Stávajú sa aj horšie veci. Nemyslíte? Usmievate sa. Zažili ste niečo také podobné? Čo? Čo to bolo?.. aha chápem. Dobre. Najprv vám vyrozprávam môj príbeh. Ale potom vy. Konečne budem počuť váš hlas. Teraz ste taký tajomný človek. Začínam vás nudiť? Keď som sa nudila alebo cítila osamotená, vždy som zavrela oči a raz tlesla rukou. Potom sa mi otvorili dvere do fantázie. Putovala som po miestach, ktoré si ani neviete predstaviť. Zo všetkých ciest som čerpala inšpirácie k maľbám.

   Raz, keď som mala 5 rokov, vybrala som sa na cestu. Dlhá kamenná cesta, osvetlená pouličnými lampami. Na konci nebolo svetlo ako všetci hovoria. Na konci bola tma. Temná. Všade bolo počuť stonanie o pomoc. Zúfalé stonanie. Sem tam sa na horizonte mihali ruky. Dlhé vyziabnuté ruky s kostnatými hánkami. Ukazovákom mihali zo strany na stranu. V jednom momente sa z nich stalo obrovské kyvadlo. Ostré. Kývalo sa. Smialo sa. Diabolský smiech, v ktorom bol počuť pôžitok zo strachu. Niečo mi napovedalo, že mám ísť ďalej. Nesmiem sa báť. Práve strach kŕmi všetky tie zatratené duše. Musím im ukázať, že mám v sebe viac sily ako mali oni. Prestane to. Chudé nôžky, útle telíčko. Klepalo sa ako keby ma zasiahol elektrický prúd. Stála som na mieste ako obarená. No niečo vo vnútri mi hovorilo KRÁČAJ! Musíš ísť ďalej! Opakovalo sa to v pravidelných intervaloch. Stále a dookola. Povzbudenie ma pohnalo ďalej. Odvážila som sa urobiť krok vpred. Na prekvapenie bol rázny a nebojácny. Potom druhý. Tretí. Štvrtý. Piaty! Blížila som sa k temnému horizontu. Čím ráznejší krok, tým sa hlasy odďaľovali. Ustupovali. Boli na ústupe. Mala som pocit víťazstva. Z ničoho nič akoby začali blesky- hromy a horizont sa postupne, pomaly ku mne približoval. Silné magnetické prúdenie ma vťahovalo do jadra toho zjavu. Energia, ktorú by nevyrobila žiadna elektráreň na svete. Videla som ako kráčam cez zvláštnu tekutinu, ktorá nebola ani tak tekutina ako želatína. Zvláštne. Farby, ktoré mi bili do očí, žiarili ako hviezdy na nebi. Kde som? Kde som to? Čo to je? Diabolský smiech a hlasy sa premenili na prítulný a nežný tón. Už dlho sme ťa čakali. Vitaj v inej dimenzii, zlatko. Od teraz je toto tvoj domov. Tvoja myseľ a bunker. Môžeš tu robiť čo len chceš. Nikto ti nebude brániť v ničom. A všetko bude tak, ako len budeš chcieť. Tak to je.

   Viete, bolo to naozaj v skutku nevídané. Týmto to celé odštartovalo. Návštevou do dimenzie. Mojej dimenzie. Mojej a nikoho viac. Viem, že to znie ako rozprávka na dobrú noc ale stalo sa to. Sama som tomu nemohla veriť. Ale stalo sa. Poviem vám o mnoho podivnejších historiek ako je táto. Chcete aby som pokračovala? Vedela som.

   Po tejto návšteve alebo skôr prepade mojej dimenzie som brala za samozrejmosť chodiť tam stále. Spoznávala som nových a nových ľudí. Teda, lepšie povedané bytosti. Neviem či to boli ľudia. Mali ľudskú tvár. Dokonca aj telo. Iba zmýšľanie. To bolo trochu iné. Nadprirodzené. Dokázali robiť veci, ktoré obyčajný pozemšťania nedokážu. Hýbali vecami bez toho, aby sa ich dotkli. Používali na to len myseľ. Oči mali ako vypálené uhlíky. Čierne ako temnota. Vlasy dlhé, biele a žiarivé. Vyzerali ako dlhokánske uzle. Typ postavy? Vysoká, štíhla. A ich koža bola ako biely prach. No a aby som nezabudla, chladná. Ich koža bola chladná. Ako mráz. Vždy, keď som sa ich dotkla, na ruke sa mi zjavil malý zmrazený kvet. Keď som sa vzdialila a dopadli na mňa lúče mesačnej luny, kvety sa roztopili. Vždy ma to zamrzelo. Bola to taká nostalgia. Pripomínalo mi to krkavčiu matku. Matku bez zábran! Matku, ktorá opustila malé dieťa! Nechala ho na pospas ničoho! Neposkytla mu bezpečné útočisko! Smola... Ani neviem, prečo vám to vlastne rozprávam. Možno pre to, lebo ste ako ja. Máte niečo v srdci. Podobné ako ja. Pripomínate mi jednu kamarátku. Z bunkru. Chodievala ma navštevovať.

   Spoznali sme sa v lese. Stratila som sa. Tajomný a hustý les. Hovorilo sa mu Červený. Červený les. Prečo? Pretože v ňom rástli gigantické sekvoje, ktoré vrhali tiene. Hrozné, enormné tiene. Každý z nich rozprával iný príbeh. Pri každom strome sa niečo udialo. Niečo mystické. Sfarbenie týchto temných tieňov bolo červené. Rudé. Milióny rubínov vyskladaných v obrazcoch. Niekde ste mohli uvidieť zahalenú ženu, niekde zubaté monštrum.  Ja som najradšej sedávala pod sekvojou, ktorej vrhnutý tieň tvoril kruh. Z červeného kruhu som cítila vyžarujúce bezpečie. Vždy som tam sedávala a kreslila panoramatický les. Každá kresbička bola taká istá, až na pár detailov. Nie je to tím, že detské kresby sú vždy iné. Nedokonalé. Bolo v tom okultnejšie. Tiene. Tiene sa menili. Niektoré dokonca zmizli. Zostárli. Utiekli. Ešte poviem niečo k tomu opisu, ak vám to nevadí. Atmosféra Červeného lesu bola dramatická. Obloha sa červenala. Preto v nej tak dobre vynikali ozrutné kmene stromov. Boli tmavo hnedé. Miestami až čierne. A..a zem, tá bola tiež čierna. Až tiene boli krvavo červené.  Po lese sa tiahla šedá hmla. Syčiace jazyky jedovatých hadov. Taká bola tá hmla. Kto do nej vkročil, viac z nej nevykročil. Preto, keď ste v diaľke zazreli šedý dym, rýchlo ste museli opustiť stanovisko. Raz, keď som tak sedela v kruhu a meluzína intonovala melódiu, začala som poklipkávať očami. Jej jemný spev ma doháňal k šialenstvu. Bola som ako omámená práškami na spanie. No vedela som, že je nebezpečné zaspať v lese. Sama v lese s prichádzajúcou hmlou. Meluzína ma vábila. Bola ako siréna na mori. Lenže ja, ja som bola na pevninskom oceáne. Veľmi nebezpečnom oceáne. S krehkou škrupinkou na vrhu. Dokončila svoju uspávanku a ja som natvrdo zaspala. Ponorila som sa do hladiny spiacich myšlienok a nesplnených túžob. Bezstarostne som driemala. No niečo nie. Niečo nezaháľalo a valilo sa neuveriteľnou rýchlosťou rovno na mňa! Malé dievčatko netušilo čo sa robí. Nemalo potuchy o deji, ktorý sa práve odohráva v zobudenom svete. Cítila som ako niečo do mňa búcha. Niekto... dlho ma búchalo.  No mne sa nechcelo prebudiť z tak podmanivého sna. Niekde v pozadí. 

PART 1

                                                                               -1-
       Pozri. Kvety. Všade samé kvety. Krásne, však. Zima je najkrajší maliar. Dokáže všetko načo si pomyslíš. Treba len zavrieť oči a poprechádzať sa po mysli. Zaželaj si niečo a ona ti to splní. Je magická. Dáva na teba pozor keď spíš. Dáva na teba pozor keď spadneš na zem. Zachytí ťa do svojich strážnych oblakov. Zima je tvoj priateľ. . . „Stanem sa niekedy zimou?“. . . Iste. Ak budeš mať fantáziu a štipku chladu, staneš. (úsmev) Ale na to máš ešte čas. . . „Sľubujem že budem. Ešte lepšia než ona. To sľubujem mami. Vieš, niekedy mi hovoria aby som robila to, čo nechcem. Ale neposlúcham ich. Poslúchnem iba teba.“
         

   Z detstva si moc nepamätám. Je pár momentov, ktoré by som najradšej natlačila do fľaše a do nej hodila zápalnú šnúru. No niektoré sú magické. Zvláštne. Majú zvláštne čaro. Od kedy som si začala pamätať veci, od vtedy viem, že sa moji rodičia hádali. Bola som malá a na 4 ročné dievčatko to bola ťažká úloha. Po pospájaní všemožných útržkov som si vydedukovala, že otec je závislý na čudných cukríkoch a matka je nešťastná maliarka, ktorej sa nedarí. V našej rodine bol len žiaľ. Harmónia, ktorá prekypovala zo susedných rodín ma ubíjala. V tom čase napätie v našej domácnosti gradovalo. Z jedného dňa na druhý. Každým dňom sa mi zväčšovali rany smútku. Otec sa na mňa ani len nepozrel a matka ma jej odmietavým pohľadom odháňala preč. Preč od seba. Ďaleko od útočiska. Ďaleko od domova. Utiahla som sa v tmavom kúte v podkroví. Bola tma. Jediné svetlo, ktoré som v tej chvíli spatrila bolo svetlo pouličných lámp. Lampy a dlhé ťahavé konáre dubu mi ponúkli v podkroví nové útočisko. Nový domov. Cítila som sa bezpečne. Žiaden krik, násilie a ani zúfalstvo. Práve naopak. Nová krajina. Novo objavený svet. Mnou. Malým dievčatkom, ktoré stratilo puto s tým najdôležitejším. Tí najbližší sa jej otočili chrbtom. Opustili ju. Nechali na pospas okolitému svetu. Zlému svetu! Je moc malé aby sa postavila takému zlu na odpor. Samé. No akoby vnútorná sila vycítila, že niečo nie je v poriadku. Akoby vedela, že sa niečo stalo. Ponúkla jej ochranné krídla. Už sa viac nemusí báť. Nie je samo. ...verte či nie, bola to pravda. Ako som tam tak v tej tmavej komore sedela, v hlave sa mi rodilo plno myšlienok. Konáre dubu akoby vedeli, že sa vo mne niečo rodí. A taktiež aj lampy. Moja nová rodina to všetko vedela. Zrazu sa konáre a svetlo premiestnilo na druhú stranu. Zasvietilo oslnivou žiarou. V miestnosti bolo toľko svetla. Toľko energie. V živote som nič takého nevidela. Keď svetlo uhaslo, na javorovej podlahe ležalo plátno, farby a štetec. Plátno biele sťa sneh, štetec bol jemnejší ako vlasy a farby... Farby boli v teplých odtieňoch. Možno mi tým chceli niečo povedať. Neváhala som a namočila som štetec do farby

   Bol to môj prvý ťah štetcom. Doslova prvý. Zážitok vskutku neopísateľný. Cítila som vnútorné teplo. Niečo nové, do vtedy nepoznané. Precítila som ho ako sa dalo. Všetku silu, ktorá sa vo mne skrývala. Obetovala som ju do ťahu, ktorý navždy zmenil môj život. Po prvom ťahu štetca ma niečo vábilo, niečo na mňa z diaľky kričalo a povzbudzovalo ma na ďalšie. Bol to ako neuhasený smäd. Áno. Mala som smäd. Mojou vodou boli pre mňa čiary. Vždy keď som sa snažila prestať, zatlačil ma smäd. Maľovala som hodiny. Dni. Týždne... mesiace. V temnom podkroví som strávila roky. Nevychádzala som. Žila som z pôžitku. Malieb. Kresieb. Z malého dievčatka sa pomaly stávalo monštrum závislé na predstavivosti. Budovala som si vlastný svet, do ktorého bol prísny zákaz ostatným okrem mňa. Začala som pociťovať nadradenosť nad ostatnými. Pohŕdala som rodičmi. Bola som lepšia ako oni. Dokázala som to, čo oni nezvládli. Som umelkyňa. Oni nie. Za ten celý čas ma neprišli pozrieť ani raz. Ani jeden jediný krát sa neprišli pozrieť na svojho anjelika. Aspoň pohladiť hlávku. Vľúdne slovo. Nič. Celkom na mňa zabudli. Nemala som výchovu. Nevedela som, čo mám robiť vonku. Vonku je iný svet ako tu hore. Spoliehala som sa, že ostanem navždy tu. Nechcela som ísť preč. Ďaleko od môjho domova. To nie. Nemôžem. Navždy tu. Sama. Teda nie celkom. S bytosťami, ktoré sú mojimi záchrancami. Spolu a navždy. V podkroví... 

CHCETE PRÍBEH?

   Dnes ráno som sa zobudila s úsmevom na tvári. Od ucha k uchu. Viete prečo? Na posteli som mala napísané „usmej sa“. Doteraz som si to nevšimla. Bolo to úžasné. Ani si neviete predstaviť ako takéto malé, pre niektorých márnotratné, maličkosti môžu napomôcť k dobrej nálade. A samozrejme pokračovalo to aj vonku. Boli sme fotiť. 

   Vy viete, že verím na osud. Ale ...čo keď je to tak, že ľudia si pokazia život a potom povedia „to bol osud“. Čo keď ľudia si sami všetko formujú a potom povedia „to je osud“. Čo keď nie je osud? Prepáčte. Moc som sa nad tým zamýšľala. Dlho som nepísala. Nevedela som o čom. A v podstate nikdy neviem o čom. Napíšem to čo ma napadne. Chcem vám iba povedať, že som vďačná za vás. Je úplne super pocit vedieť, že na svete sú ľudia ako ja. Píšem tu o mojich teenagerských trabloch a pocitoch a vy to čítate. To je úžasné! Neskutočné. Každopádne, som rada, že sa z tohto blogu nestalo puberťácke bravíčko. Lebo teraz si povedzme, kto mohol vedieť, že začnem písať vážnejšie články. Stačilo by týchto odrhovačiek, nie? Týmto som vám chcela povedať, že vám sem dám moju vymyslenú „poviedku“ alebo čo to je.