PART 3

   Niekde v pozadí som začala počuť výkriky. No nevedela som rozoznať slová. Znelo to ako, ako hatlanina písmen a slabík. Niečo neurčité. Snažila som sa ako som vedela, nešlo to. Ten sen bol tak pohodlný, že som jednoducho nechcela odísť. To niečo alebo niekto do mňa začalo sácať, ťahať mi vlasy a hádzať kamene. Mykala som hlavou, nech to prestane. Nech ma nechá na pokoj. Odíď! ..Sen sa rozplynul. Zmizol. Bol vo mne hnev. No keď som zistila, čo sa mohlo stať, keby ma niekto neprebudil.. S odporom som otvorila oči. Stálo tam dievča. V mojom veku. Okolo 4-5 rokov. Stálo tam zavzdušnené a s hrozivým pohľadom uhýbalo. Malo hnedé lokne po lakte. Na končekoch boli presvetlené tou najčistejšou bielou. Líčka mala červené. Pravdepodobne od behu. Zelené nedôverčivé oči klipkali od únavy. Na sebe malo modrý plášť s kapucňou. Nôžky jej čľaptali vo vysokých čiernych čižmách, ktoré jej boli istotne veľké. Na krku mala náhrdelník. Talizman. Dívala som sa naň celý čas. Niečím ma vábil. Lákal. Po chvíli som si uvedomila, že na mňa kričí. Vstávaj! Počuješ? Vstávaj! Rýchlo! Hmla! Hmla! Už sa blíži! Je tu! Vstávaj! Prosím! Prosím! Vstávaj.. nič som nevnímala. Svet okolo mňa sa zastavil. Všade bolo ticho. Všetko bolo spomalené. Predo mnou bolo dievča a za mnou valiaca sa hmla. Dievča plakalo a hmla sa hrnula rovno na nás. Rovno na nás! Bože môj! Zavrela som oči a povedala. Toto nie je skutočnosť. Toto nie je skutočnosť! Toto nie je skutočnosť! Zrazu ma vtiahol svetelný vír a ocitla som sa v bunkry. V podkroví. Všade bol pokoj. Celý zadychčaná som si ľahla na drevenú, dopukanú podlahu povaly a počúvala som ako sa vietor pohráva s listami stromov. Príjemný osviežujúci vánok. Od vyčerpania som zaspala a zase sa ponorila do hladiny alfa. No a samozrejme, toto nebolo naše prvé stretnutie. Vždy keď som sa vybrala do dimenzie išla so mnou. Poďakovala som jej za záchranu. Za to, že ma prebudila. Kto vie čo by sa stalo. Absurdné, však. Jej meno je B. Pomenovala som ju ja. Keď som sa jej pýtala na meno, nevedela odpovedať. Zabudla. Možno. Nikdy som sa jej na to nepýtala. A vtedy vyslovila len „B“ a pokrčila plecami. Preto ju volám B. Prosím? Nie. Teraz ju už nevídam. Neviem prečo. Prestala ma navštevovať. Z ničoho nič. Vždy bola taká. Všetko si robila po svojom. Nikdy si nenechala poradiť. Preto sa pár krát ocitla v problémoch, z ktorých som ju musela vyťahovať. Ale to až neskôr. Keď sme boli staršie. Nechcem preskakovať aby to malo aspoň provizórnu časovú postupnosť. Provizórnu ako životy ľudí, ktorí si neužívajú svoj osud naplno...

   Z malého dievčatka sa pomaly stávalo dospievajúce dievča. Ako každý teenager, tak aj ja som vymýšľala všetko možné. Skúšala nové veci. Robila napriek ostatným. Raz ma napadla myšlienka. Divoká a nebezpečná. Na moje pomery dosť čudná. Povedala som si, že odídem. Odídem v pravom zmysle slova. Z podkrovia. Okúsim nepoznaný svet. Nemôžem sa stále skrývať za tmavými stenami nášho domu. Musím sa pohnúť ďalej. Došlo mi, že to takto ďalej nepôjde. Dimenzia, kamaráti a to všetko.. je to krásne ale naivné. Celé tie roky som bola ukrytá v ochrannom boxe. Bála som sa z neho výjsť. Bála som sa sklamania. Raz som sa už sklamala, druhýkrát nechcem. No treba ísť. Treba sa odhodlať! Nič nezískam keď ostanem navždy tu. Hovorí sa risk- je zisk. Keďže som zdedila aspoň jednu „dobrú“ vlastnosť po rodičoch, ktorou je odvaha, pustila som sa do toho. Celé dni som trénovala aby som bola v ten Veľký deň pripravená na únik do sveta.