Dnes ráno som sa
zobudila s úsmevom na tvári. Od ucha k uchu. Viete prečo? Na posteli
som mala napísané „usmej sa“. Doteraz som si to nevšimla. Bolo to úžasné. Ani
si neviete predstaviť ako takéto malé, pre niektorých márnotratné, maličkosti
môžu napomôcť k dobrej nálade. A samozrejme pokračovalo to aj vonku. Boli sme fotiť.
Vy viete, že verím
na osud. Ale ...čo keď je to tak, že ľudia si pokazia život a potom povedia
„to bol osud“. Čo keď ľudia si sami všetko formujú a potom povedia „to je
osud“. Čo keď nie je osud? Prepáčte. Moc som sa nad tým zamýšľala. Dlho som nepísala.
Nevedela som o čom. A v podstate nikdy neviem o čom.
Napíšem to čo ma napadne. Chcem vám iba povedať, že som vďačná za vás. Je úplne
super pocit vedieť, že na svete sú ľudia ako ja. Píšem tu o mojich teenagerských
trabloch a pocitoch a vy to čítate. To je úžasné! Neskutočné.
Každopádne, som rada, že sa z tohto blogu nestalo puberťácke bravíčko.
Lebo teraz si povedzme, kto mohol vedieť, že začnem písať vážnejšie články.
Stačilo by týchto odrhovačiek, nie? Týmto som vám chcela povedať, že vám sem
dám moju vymyslenú „poviedku“ alebo čo to je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára