-„Už lepšie. Lepší
sa to. Nemá vidiny. Lieky zaberajú. Všetko je na dobrej ceste. Dokonca prestala
spomínať lampy a dub. No a čo je najlepšie, uvedomila si, že
podkrovie bol len výplod. Hovorí iba o bunkri. S podkrovím to nemá
nič spoločné.“
„Myslíte, že ju
môžem ísť pozrieť?“
-„Ešte nie.. musíme
ju ešte trochu nechať. Nech si to všetko v hlave dá dohromady. Nebojte.
O chvíľu bude doma. Pár testov všetko vyrieši. Zatiaľ choďte domov. Dám vám
vedieť, kedy si po ňu môžete prísť.“
Kde som skončila?
Aha podkrovie. Začala som mu hovoriť bunker. Viete. Žiadne zákopy alebo krycie
plachty. Bunker. Krycie meno. Ach. Teraz ma napadá toľko zážitkov. Toľko
príbehov čo som zažila. Ani sa to nedá opísať. Nakoniec môžem byť vďačná, že ma
nechali samú v bunkri. No nemôžem
presedlávať z jedného konca na druhý. Pekne po rade. V ten osudný
večer, keď som urobila prvé ťahy štetcom, som na plátne vyjadrila všetky
emócie. Emócie malého dievčatka sa nedajú porovnávať s emóciami dospelého
jedinca. Ako vyjadrí svoje pocity malé dieťa? Smútok. Radosť. Zahanbenie. Hnev.
Ja som tieto všetky citové živle vyjadrila v bodkách, čiarkach
a kruhoch. Vo farbách. Teplé a studené. Po dokončení diela som
odstúpila a sama som bola udivená. Vznikol z toho obrazec. Tvár mojej
matky, otca a mňa v jednej osobe. Slzy sa mi vtisli do očí.
Potrebovala som objatie a oni tam neboli. Nikdy ten obraz nevideli.
Zatratili ma. Stávajú sa aj horšie veci. Nemyslíte? Usmievate sa. Zažili ste niečo
také podobné? Čo? Čo to bolo?.. aha chápem. Dobre. Najprv vám vyrozprávam môj
príbeh. Ale potom vy. Konečne budem počuť váš hlas. Teraz ste taký tajomný
človek. Začínam vás nudiť? Keď som sa nudila alebo cítila osamotená, vždy som
zavrela oči a raz tlesla rukou. Potom sa mi otvorili dvere do fantázie.
Putovala som po miestach, ktoré si ani neviete predstaviť. Zo všetkých ciest
som čerpala inšpirácie k maľbám.
Raz, keď som mala 5
rokov, vybrala som sa na cestu. Dlhá kamenná cesta, osvetlená pouličnými
lampami. Na konci nebolo svetlo ako všetci hovoria. Na konci bola tma. Temná.
Všade bolo počuť stonanie o pomoc. Zúfalé stonanie. Sem tam sa na
horizonte mihali ruky. Dlhé vyziabnuté ruky s kostnatými hánkami.
Ukazovákom mihali zo strany na stranu. V jednom momente sa z nich
stalo obrovské kyvadlo. Ostré. Kývalo sa. Smialo sa. Diabolský smiech,
v ktorom bol počuť pôžitok zo strachu. Niečo mi napovedalo, že mám ísť
ďalej. Nesmiem sa báť. Práve strach kŕmi všetky tie zatratené duše. Musím im
ukázať, že mám v sebe viac sily ako mali oni. Prestane to. Chudé nôžky,
útle telíčko. Klepalo sa ako keby ma zasiahol elektrický prúd. Stála som na
mieste ako obarená. No niečo vo vnútri mi hovorilo KRÁČAJ! Musíš ísť ďalej!
Opakovalo sa to v pravidelných intervaloch. Stále a dookola.
Povzbudenie ma pohnalo ďalej. Odvážila som sa urobiť krok vpred. Na prekvapenie
bol rázny a nebojácny. Potom druhý. Tretí. Štvrtý. Piaty! Blížila som sa
k temnému horizontu. Čím ráznejší krok, tým sa hlasy odďaľovali. Ustupovali.
Boli na ústupe. Mala som pocit víťazstva. Z ničoho nič akoby začali
blesky- hromy a horizont sa postupne, pomaly ku mne približoval. Silné
magnetické prúdenie ma vťahovalo do jadra toho zjavu. Energia, ktorú by
nevyrobila žiadna elektráreň na svete. Videla som ako kráčam cez zvláštnu
tekutinu, ktorá nebola ani tak tekutina ako želatína. Zvláštne. Farby, ktoré mi
bili do očí, žiarili ako hviezdy na nebi. Kde som? Kde som to? Čo to je?
Diabolský smiech a hlasy sa premenili na prítulný a nežný tón. Už
dlho sme ťa čakali. Vitaj v inej dimenzii, zlatko. Od teraz je toto tvoj
domov. Tvoja myseľ a bunker. Môžeš tu robiť čo len chceš. Nikto ti nebude
brániť v ničom. A všetko bude tak, ako len budeš chcieť. Tak to je.
Viete, bolo to
naozaj v skutku nevídané. Týmto to celé odštartovalo. Návštevou do
dimenzie. Mojej dimenzie. Mojej a nikoho viac. Viem, že to znie ako
rozprávka na dobrú noc ale stalo sa to. Sama som tomu nemohla veriť. Ale stalo
sa. Poviem vám o mnoho podivnejších historiek ako je táto. Chcete aby som
pokračovala? Vedela som.
Po tejto návšteve
alebo skôr prepade mojej dimenzie som brala za samozrejmosť chodiť tam stále. Spoznávala
som nových a nových ľudí. Teda, lepšie povedané bytosti. Neviem či to boli
ľudia. Mali ľudskú tvár. Dokonca aj telo. Iba zmýšľanie. To bolo trochu iné.
Nadprirodzené. Dokázali robiť veci, ktoré obyčajný pozemšťania nedokážu. Hýbali
vecami bez toho, aby sa ich dotkli. Používali na to len myseľ. Oči mali ako
vypálené uhlíky. Čierne ako temnota. Vlasy dlhé, biele a žiarivé. Vyzerali
ako dlhokánske uzle. Typ postavy? Vysoká, štíhla. A ich koža bola ako
biely prach. No a aby som nezabudla, chladná. Ich koža bola chladná. Ako
mráz. Vždy, keď som sa ich dotkla, na ruke sa mi zjavil malý zmrazený kvet. Keď
som sa vzdialila a dopadli na mňa lúče mesačnej luny, kvety sa roztopili.
Vždy ma to zamrzelo. Bola to taká nostalgia. Pripomínalo mi to krkavčiu matku.
Matku bez zábran! Matku, ktorá opustila malé dieťa! Nechala ho na pospas
ničoho! Neposkytla mu bezpečné útočisko! Smola... Ani neviem, prečo vám to
vlastne rozprávam. Možno pre to, lebo ste ako ja. Máte niečo v srdci.
Podobné ako ja. Pripomínate mi jednu kamarátku. Z bunkru. Chodievala ma
navštevovať.
Spoznali sme
sa v lese. Stratila som sa. Tajomný a hustý les. Hovorilo sa mu
Červený. Červený les. Prečo? Pretože v ňom rástli gigantické sekvoje,
ktoré vrhali tiene. Hrozné, enormné tiene. Každý z nich rozprával iný
príbeh. Pri každom strome sa niečo udialo. Niečo mystické. Sfarbenie týchto
temných tieňov bolo červené. Rudé. Milióny rubínov vyskladaných
v obrazcoch. Niekde ste mohli uvidieť zahalenú ženu, niekde zubaté
monštrum. Ja som najradšej sedávala pod
sekvojou, ktorej vrhnutý tieň tvoril kruh. Z červeného kruhu som cítila
vyžarujúce bezpečie. Vždy som tam sedávala a kreslila panoramatický les.
Každá kresbička bola taká istá, až na pár detailov. Nie je to tím, že detské
kresby sú vždy iné. Nedokonalé. Bolo v tom okultnejšie. Tiene. Tiene sa
menili. Niektoré dokonca zmizli. Zostárli. Utiekli. Ešte poviem niečo
k tomu opisu, ak vám to nevadí. Atmosféra Červeného lesu bola dramatická.
Obloha sa červenala. Preto v nej tak dobre vynikali ozrutné kmene stromov.
Boli tmavo hnedé. Miestami až čierne. A..a zem, tá bola tiež čierna. Až tiene
boli krvavo červené. Po lese sa tiahla
šedá hmla. Syčiace jazyky jedovatých hadov. Taká bola tá hmla. Kto do nej
vkročil, viac z nej nevykročil. Preto, keď ste v diaľke zazreli šedý
dym, rýchlo ste museli opustiť stanovisko. Raz, keď som tak sedela v kruhu
a meluzína intonovala melódiu, začala som poklipkávať očami. Jej jemný
spev ma doháňal k šialenstvu. Bola som ako omámená práškami na spanie. No
vedela som, že je nebezpečné zaspať v lese. Sama v lese
s prichádzajúcou hmlou. Meluzína ma vábila. Bola ako siréna na mori. Lenže
ja, ja som bola na pevninskom oceáne. Veľmi nebezpečnom oceáne. S krehkou
škrupinkou na vrhu. Dokončila svoju uspávanku a ja som natvrdo zaspala.
Ponorila som sa do hladiny spiacich myšlienok a nesplnených túžob.
Bezstarostne som driemala. No niečo nie. Niečo nezaháľalo a valilo sa
neuveriteľnou rýchlosťou rovno na mňa! Malé dievčatko netušilo čo sa robí.
Nemalo potuchy o deji, ktorý sa práve odohráva v zobudenom svete.
Cítila som ako niečo do mňa búcha. Niekto... dlho ma búchalo. No mne sa nechcelo prebudiť z tak
podmanivého sna. Niekde v pozadí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára