PART 3

   Niekde v pozadí som začala počuť výkriky. No nevedela som rozoznať slová. Znelo to ako, ako hatlanina písmen a slabík. Niečo neurčité. Snažila som sa ako som vedela, nešlo to. Ten sen bol tak pohodlný, že som jednoducho nechcela odísť. To niečo alebo niekto do mňa začalo sácať, ťahať mi vlasy a hádzať kamene. Mykala som hlavou, nech to prestane. Nech ma nechá na pokoj. Odíď! ..Sen sa rozplynul. Zmizol. Bol vo mne hnev. No keď som zistila, čo sa mohlo stať, keby ma niekto neprebudil.. S odporom som otvorila oči. Stálo tam dievča. V mojom veku. Okolo 4-5 rokov. Stálo tam zavzdušnené a s hrozivým pohľadom uhýbalo. Malo hnedé lokne po lakte. Na končekoch boli presvetlené tou najčistejšou bielou. Líčka mala červené. Pravdepodobne od behu. Zelené nedôverčivé oči klipkali od únavy. Na sebe malo modrý plášť s kapucňou. Nôžky jej čľaptali vo vysokých čiernych čižmách, ktoré jej boli istotne veľké. Na krku mala náhrdelník. Talizman. Dívala som sa naň celý čas. Niečím ma vábil. Lákal. Po chvíli som si uvedomila, že na mňa kričí. Vstávaj! Počuješ? Vstávaj! Rýchlo! Hmla! Hmla! Už sa blíži! Je tu! Vstávaj! Prosím! Prosím! Vstávaj.. nič som nevnímala. Svet okolo mňa sa zastavil. Všade bolo ticho. Všetko bolo spomalené. Predo mnou bolo dievča a za mnou valiaca sa hmla. Dievča plakalo a hmla sa hrnula rovno na nás. Rovno na nás! Bože môj! Zavrela som oči a povedala. Toto nie je skutočnosť. Toto nie je skutočnosť! Toto nie je skutočnosť! Zrazu ma vtiahol svetelný vír a ocitla som sa v bunkry. V podkroví. Všade bol pokoj. Celý zadychčaná som si ľahla na drevenú, dopukanú podlahu povaly a počúvala som ako sa vietor pohráva s listami stromov. Príjemný osviežujúci vánok. Od vyčerpania som zaspala a zase sa ponorila do hladiny alfa. No a samozrejme, toto nebolo naše prvé stretnutie. Vždy keď som sa vybrala do dimenzie išla so mnou. Poďakovala som jej za záchranu. Za to, že ma prebudila. Kto vie čo by sa stalo. Absurdné, však. Jej meno je B. Pomenovala som ju ja. Keď som sa jej pýtala na meno, nevedela odpovedať. Zabudla. Možno. Nikdy som sa jej na to nepýtala. A vtedy vyslovila len „B“ a pokrčila plecami. Preto ju volám B. Prosím? Nie. Teraz ju už nevídam. Neviem prečo. Prestala ma navštevovať. Z ničoho nič. Vždy bola taká. Všetko si robila po svojom. Nikdy si nenechala poradiť. Preto sa pár krát ocitla v problémoch, z ktorých som ju musela vyťahovať. Ale to až neskôr. Keď sme boli staršie. Nechcem preskakovať aby to malo aspoň provizórnu časovú postupnosť. Provizórnu ako životy ľudí, ktorí si neužívajú svoj osud naplno...

   Z malého dievčatka sa pomaly stávalo dospievajúce dievča. Ako každý teenager, tak aj ja som vymýšľala všetko možné. Skúšala nové veci. Robila napriek ostatným. Raz ma napadla myšlienka. Divoká a nebezpečná. Na moje pomery dosť čudná. Povedala som si, že odídem. Odídem v pravom zmysle slova. Z podkrovia. Okúsim nepoznaný svet. Nemôžem sa stále skrývať za tmavými stenami nášho domu. Musím sa pohnúť ďalej. Došlo mi, že to takto ďalej nepôjde. Dimenzia, kamaráti a to všetko.. je to krásne ale naivné. Celé tie roky som bola ukrytá v ochrannom boxe. Bála som sa z neho výjsť. Bála som sa sklamania. Raz som sa už sklamala, druhýkrát nechcem. No treba ísť. Treba sa odhodlať! Nič nezískam keď ostanem navždy tu. Hovorí sa risk- je zisk. Keďže som zdedila aspoň jednu „dobrú“ vlastnosť po rodičoch, ktorou je odvaha, pustila som sa do toho. Celé dni som trénovala aby som bola v ten Veľký deň pripravená na únik do sveta. 

PART 2

      „Ako je na tom?“

   -„Už lepšie. Lepší sa to. Nemá vidiny. Lieky zaberajú. Všetko je na dobrej ceste. Dokonca prestala spomínať lampy a dub. No a čo je najlepšie, uvedomila si, že podkrovie bol len výplod. Hovorí iba o bunkri. S podkrovím to nemá nič spoločné.“

   „Myslíte, že ju môžem ísť pozrieť?“

   -„Ešte nie.. musíme ju ešte trochu nechať. Nech si to všetko v hlave dá dohromady. Nebojte. O chvíľu bude doma. Pár testov všetko vyrieši. Zatiaľ choďte domov. Dám vám vedieť, kedy si po ňu môžete prísť.“

   Kde som skončila? Aha podkrovie. Začala som mu hovoriť bunker. Viete. Žiadne zákopy alebo krycie plachty. Bunker. Krycie meno. Ach. Teraz ma napadá toľko zážitkov. Toľko príbehov čo som zažila. Ani sa to nedá opísať. Nakoniec môžem byť vďačná, že ma nechali samú v bunkri.  No nemôžem presedlávať z jedného konca na druhý. Pekne po rade. V ten osudný večer, keď som urobila prvé ťahy štetcom, som na plátne vyjadrila všetky emócie. Emócie malého dievčatka sa nedajú porovnávať s emóciami dospelého jedinca. Ako vyjadrí svoje pocity malé dieťa? Smútok. Radosť. Zahanbenie. Hnev. Ja som tieto všetky citové živle vyjadrila v bodkách, čiarkach a kruhoch. Vo farbách. Teplé a studené. Po dokončení diela som odstúpila a sama som bola udivená. Vznikol z toho obrazec. Tvár mojej matky, otca a mňa v jednej osobe. Slzy sa mi vtisli do očí. Potrebovala som objatie a oni tam neboli. Nikdy ten obraz nevideli. Zatratili ma. Stávajú sa aj horšie veci. Nemyslíte? Usmievate sa. Zažili ste niečo také podobné? Čo? Čo to bolo?.. aha chápem. Dobre. Najprv vám vyrozprávam môj príbeh. Ale potom vy. Konečne budem počuť váš hlas. Teraz ste taký tajomný človek. Začínam vás nudiť? Keď som sa nudila alebo cítila osamotená, vždy som zavrela oči a raz tlesla rukou. Potom sa mi otvorili dvere do fantázie. Putovala som po miestach, ktoré si ani neviete predstaviť. Zo všetkých ciest som čerpala inšpirácie k maľbám.

   Raz, keď som mala 5 rokov, vybrala som sa na cestu. Dlhá kamenná cesta, osvetlená pouličnými lampami. Na konci nebolo svetlo ako všetci hovoria. Na konci bola tma. Temná. Všade bolo počuť stonanie o pomoc. Zúfalé stonanie. Sem tam sa na horizonte mihali ruky. Dlhé vyziabnuté ruky s kostnatými hánkami. Ukazovákom mihali zo strany na stranu. V jednom momente sa z nich stalo obrovské kyvadlo. Ostré. Kývalo sa. Smialo sa. Diabolský smiech, v ktorom bol počuť pôžitok zo strachu. Niečo mi napovedalo, že mám ísť ďalej. Nesmiem sa báť. Práve strach kŕmi všetky tie zatratené duše. Musím im ukázať, že mám v sebe viac sily ako mali oni. Prestane to. Chudé nôžky, útle telíčko. Klepalo sa ako keby ma zasiahol elektrický prúd. Stála som na mieste ako obarená. No niečo vo vnútri mi hovorilo KRÁČAJ! Musíš ísť ďalej! Opakovalo sa to v pravidelných intervaloch. Stále a dookola. Povzbudenie ma pohnalo ďalej. Odvážila som sa urobiť krok vpred. Na prekvapenie bol rázny a nebojácny. Potom druhý. Tretí. Štvrtý. Piaty! Blížila som sa k temnému horizontu. Čím ráznejší krok, tým sa hlasy odďaľovali. Ustupovali. Boli na ústupe. Mala som pocit víťazstva. Z ničoho nič akoby začali blesky- hromy a horizont sa postupne, pomaly ku mne približoval. Silné magnetické prúdenie ma vťahovalo do jadra toho zjavu. Energia, ktorú by nevyrobila žiadna elektráreň na svete. Videla som ako kráčam cez zvláštnu tekutinu, ktorá nebola ani tak tekutina ako želatína. Zvláštne. Farby, ktoré mi bili do očí, žiarili ako hviezdy na nebi. Kde som? Kde som to? Čo to je? Diabolský smiech a hlasy sa premenili na prítulný a nežný tón. Už dlho sme ťa čakali. Vitaj v inej dimenzii, zlatko. Od teraz je toto tvoj domov. Tvoja myseľ a bunker. Môžeš tu robiť čo len chceš. Nikto ti nebude brániť v ničom. A všetko bude tak, ako len budeš chcieť. Tak to je.

   Viete, bolo to naozaj v skutku nevídané. Týmto to celé odštartovalo. Návštevou do dimenzie. Mojej dimenzie. Mojej a nikoho viac. Viem, že to znie ako rozprávka na dobrú noc ale stalo sa to. Sama som tomu nemohla veriť. Ale stalo sa. Poviem vám o mnoho podivnejších historiek ako je táto. Chcete aby som pokračovala? Vedela som.

   Po tejto návšteve alebo skôr prepade mojej dimenzie som brala za samozrejmosť chodiť tam stále. Spoznávala som nových a nových ľudí. Teda, lepšie povedané bytosti. Neviem či to boli ľudia. Mali ľudskú tvár. Dokonca aj telo. Iba zmýšľanie. To bolo trochu iné. Nadprirodzené. Dokázali robiť veci, ktoré obyčajný pozemšťania nedokážu. Hýbali vecami bez toho, aby sa ich dotkli. Používali na to len myseľ. Oči mali ako vypálené uhlíky. Čierne ako temnota. Vlasy dlhé, biele a žiarivé. Vyzerali ako dlhokánske uzle. Typ postavy? Vysoká, štíhla. A ich koža bola ako biely prach. No a aby som nezabudla, chladná. Ich koža bola chladná. Ako mráz. Vždy, keď som sa ich dotkla, na ruke sa mi zjavil malý zmrazený kvet. Keď som sa vzdialila a dopadli na mňa lúče mesačnej luny, kvety sa roztopili. Vždy ma to zamrzelo. Bola to taká nostalgia. Pripomínalo mi to krkavčiu matku. Matku bez zábran! Matku, ktorá opustila malé dieťa! Nechala ho na pospas ničoho! Neposkytla mu bezpečné útočisko! Smola... Ani neviem, prečo vám to vlastne rozprávam. Možno pre to, lebo ste ako ja. Máte niečo v srdci. Podobné ako ja. Pripomínate mi jednu kamarátku. Z bunkru. Chodievala ma navštevovať.

   Spoznali sme sa v lese. Stratila som sa. Tajomný a hustý les. Hovorilo sa mu Červený. Červený les. Prečo? Pretože v ňom rástli gigantické sekvoje, ktoré vrhali tiene. Hrozné, enormné tiene. Každý z nich rozprával iný príbeh. Pri každom strome sa niečo udialo. Niečo mystické. Sfarbenie týchto temných tieňov bolo červené. Rudé. Milióny rubínov vyskladaných v obrazcoch. Niekde ste mohli uvidieť zahalenú ženu, niekde zubaté monštrum.  Ja som najradšej sedávala pod sekvojou, ktorej vrhnutý tieň tvoril kruh. Z červeného kruhu som cítila vyžarujúce bezpečie. Vždy som tam sedávala a kreslila panoramatický les. Každá kresbička bola taká istá, až na pár detailov. Nie je to tím, že detské kresby sú vždy iné. Nedokonalé. Bolo v tom okultnejšie. Tiene. Tiene sa menili. Niektoré dokonca zmizli. Zostárli. Utiekli. Ešte poviem niečo k tomu opisu, ak vám to nevadí. Atmosféra Červeného lesu bola dramatická. Obloha sa červenala. Preto v nej tak dobre vynikali ozrutné kmene stromov. Boli tmavo hnedé. Miestami až čierne. A..a zem, tá bola tiež čierna. Až tiene boli krvavo červené.  Po lese sa tiahla šedá hmla. Syčiace jazyky jedovatých hadov. Taká bola tá hmla. Kto do nej vkročil, viac z nej nevykročil. Preto, keď ste v diaľke zazreli šedý dym, rýchlo ste museli opustiť stanovisko. Raz, keď som tak sedela v kruhu a meluzína intonovala melódiu, začala som poklipkávať očami. Jej jemný spev ma doháňal k šialenstvu. Bola som ako omámená práškami na spanie. No vedela som, že je nebezpečné zaspať v lese. Sama v lese s prichádzajúcou hmlou. Meluzína ma vábila. Bola ako siréna na mori. Lenže ja, ja som bola na pevninskom oceáne. Veľmi nebezpečnom oceáne. S krehkou škrupinkou na vrhu. Dokončila svoju uspávanku a ja som natvrdo zaspala. Ponorila som sa do hladiny spiacich myšlienok a nesplnených túžob. Bezstarostne som driemala. No niečo nie. Niečo nezaháľalo a valilo sa neuveriteľnou rýchlosťou rovno na mňa! Malé dievčatko netušilo čo sa robí. Nemalo potuchy o deji, ktorý sa práve odohráva v zobudenom svete. Cítila som ako niečo do mňa búcha. Niekto... dlho ma búchalo.  No mne sa nechcelo prebudiť z tak podmanivého sna. Niekde v pozadí. 

PART 1

                                                                               -1-
       Pozri. Kvety. Všade samé kvety. Krásne, však. Zima je najkrajší maliar. Dokáže všetko načo si pomyslíš. Treba len zavrieť oči a poprechádzať sa po mysli. Zaželaj si niečo a ona ti to splní. Je magická. Dáva na teba pozor keď spíš. Dáva na teba pozor keď spadneš na zem. Zachytí ťa do svojich strážnych oblakov. Zima je tvoj priateľ. . . „Stanem sa niekedy zimou?“. . . Iste. Ak budeš mať fantáziu a štipku chladu, staneš. (úsmev) Ale na to máš ešte čas. . . „Sľubujem že budem. Ešte lepšia než ona. To sľubujem mami. Vieš, niekedy mi hovoria aby som robila to, čo nechcem. Ale neposlúcham ich. Poslúchnem iba teba.“
         

   Z detstva si moc nepamätám. Je pár momentov, ktoré by som najradšej natlačila do fľaše a do nej hodila zápalnú šnúru. No niektoré sú magické. Zvláštne. Majú zvláštne čaro. Od kedy som si začala pamätať veci, od vtedy viem, že sa moji rodičia hádali. Bola som malá a na 4 ročné dievčatko to bola ťažká úloha. Po pospájaní všemožných útržkov som si vydedukovala, že otec je závislý na čudných cukríkoch a matka je nešťastná maliarka, ktorej sa nedarí. V našej rodine bol len žiaľ. Harmónia, ktorá prekypovala zo susedných rodín ma ubíjala. V tom čase napätie v našej domácnosti gradovalo. Z jedného dňa na druhý. Každým dňom sa mi zväčšovali rany smútku. Otec sa na mňa ani len nepozrel a matka ma jej odmietavým pohľadom odháňala preč. Preč od seba. Ďaleko od útočiska. Ďaleko od domova. Utiahla som sa v tmavom kúte v podkroví. Bola tma. Jediné svetlo, ktoré som v tej chvíli spatrila bolo svetlo pouličných lámp. Lampy a dlhé ťahavé konáre dubu mi ponúkli v podkroví nové útočisko. Nový domov. Cítila som sa bezpečne. Žiaden krik, násilie a ani zúfalstvo. Práve naopak. Nová krajina. Novo objavený svet. Mnou. Malým dievčatkom, ktoré stratilo puto s tým najdôležitejším. Tí najbližší sa jej otočili chrbtom. Opustili ju. Nechali na pospas okolitému svetu. Zlému svetu! Je moc malé aby sa postavila takému zlu na odpor. Samé. No akoby vnútorná sila vycítila, že niečo nie je v poriadku. Akoby vedela, že sa niečo stalo. Ponúkla jej ochranné krídla. Už sa viac nemusí báť. Nie je samo. ...verte či nie, bola to pravda. Ako som tam tak v tej tmavej komore sedela, v hlave sa mi rodilo plno myšlienok. Konáre dubu akoby vedeli, že sa vo mne niečo rodí. A taktiež aj lampy. Moja nová rodina to všetko vedela. Zrazu sa konáre a svetlo premiestnilo na druhú stranu. Zasvietilo oslnivou žiarou. V miestnosti bolo toľko svetla. Toľko energie. V živote som nič takého nevidela. Keď svetlo uhaslo, na javorovej podlahe ležalo plátno, farby a štetec. Plátno biele sťa sneh, štetec bol jemnejší ako vlasy a farby... Farby boli v teplých odtieňoch. Možno mi tým chceli niečo povedať. Neváhala som a namočila som štetec do farby

   Bol to môj prvý ťah štetcom. Doslova prvý. Zážitok vskutku neopísateľný. Cítila som vnútorné teplo. Niečo nové, do vtedy nepoznané. Precítila som ho ako sa dalo. Všetku silu, ktorá sa vo mne skrývala. Obetovala som ju do ťahu, ktorý navždy zmenil môj život. Po prvom ťahu štetca ma niečo vábilo, niečo na mňa z diaľky kričalo a povzbudzovalo ma na ďalšie. Bol to ako neuhasený smäd. Áno. Mala som smäd. Mojou vodou boli pre mňa čiary. Vždy keď som sa snažila prestať, zatlačil ma smäd. Maľovala som hodiny. Dni. Týždne... mesiace. V temnom podkroví som strávila roky. Nevychádzala som. Žila som z pôžitku. Malieb. Kresieb. Z malého dievčatka sa pomaly stávalo monštrum závislé na predstavivosti. Budovala som si vlastný svet, do ktorého bol prísny zákaz ostatným okrem mňa. Začala som pociťovať nadradenosť nad ostatnými. Pohŕdala som rodičmi. Bola som lepšia ako oni. Dokázala som to, čo oni nezvládli. Som umelkyňa. Oni nie. Za ten celý čas ma neprišli pozrieť ani raz. Ani jeden jediný krát sa neprišli pozrieť na svojho anjelika. Aspoň pohladiť hlávku. Vľúdne slovo. Nič. Celkom na mňa zabudli. Nemala som výchovu. Nevedela som, čo mám robiť vonku. Vonku je iný svet ako tu hore. Spoliehala som sa, že ostanem navždy tu. Nechcela som ísť preč. Ďaleko od môjho domova. To nie. Nemôžem. Navždy tu. Sama. Teda nie celkom. S bytosťami, ktoré sú mojimi záchrancami. Spolu a navždy. V podkroví... 

CHCETE PRÍBEH?

   Dnes ráno som sa zobudila s úsmevom na tvári. Od ucha k uchu. Viete prečo? Na posteli som mala napísané „usmej sa“. Doteraz som si to nevšimla. Bolo to úžasné. Ani si neviete predstaviť ako takéto malé, pre niektorých márnotratné, maličkosti môžu napomôcť k dobrej nálade. A samozrejme pokračovalo to aj vonku. Boli sme fotiť. 

   Vy viete, že verím na osud. Ale ...čo keď je to tak, že ľudia si pokazia život a potom povedia „to bol osud“. Čo keď ľudia si sami všetko formujú a potom povedia „to je osud“. Čo keď nie je osud? Prepáčte. Moc som sa nad tým zamýšľala. Dlho som nepísala. Nevedela som o čom. A v podstate nikdy neviem o čom. Napíšem to čo ma napadne. Chcem vám iba povedať, že som vďačná za vás. Je úplne super pocit vedieť, že na svete sú ľudia ako ja. Píšem tu o mojich teenagerských trabloch a pocitoch a vy to čítate. To je úžasné! Neskutočné. Každopádne, som rada, že sa z tohto blogu nestalo puberťácke bravíčko. Lebo teraz si povedzme, kto mohol vedieť, že začnem písať vážnejšie články. Stačilo by týchto odrhovačiek, nie? Týmto som vám chcela povedať, že vám sem dám moju vymyslenú „poviedku“ alebo čo to je. 

POKÚSTE SA

   Dnes ráno sa obrátila strana v kalendári na 27 októbra. Viete čo sa stalo v tento deň? Ani ja. A nikto ani nevie čo sa stane. Možno sa stane niečo, čo zmení svet. Katastrofa alebo naopak niečo pozitívne. Ako napríklad liek na ebolu či rakovinu. Nikto nevie. Presne. Nikto. No každý z nás môže napomôcť zmene. Bez ohľadu na vek, postavenie či povolanie. Všetci sme si rovní. Muži. Ženy. Deti. Všetci.. Boli sme stvorení na to, aby sme si vzájomne pomáhali. Aby sme žili v dokonalej a mieromilovnej symbióze človeka s prírodou. Bohužiaľ, v jeden deň sa zrodila pýcha. Po pýche nasledoval pád a po páde hnev. Hnev bol taký silný, že vytvoril svojich príbuzných: násilie a závistlivosť. Ľudia sa nevedeli brániť týmto elementom. Podľahli im. Lebo boli slabí. Báli sa. No niektorí sa im vzopreli. Stali sa z nich dobrí ľudia. Celé stáročia a generácie sa to všetko tradovalo. Nanešťastie, aj dnes máme dobrých a zlých ľudí. Ešte pred tým, ako dozreje charakter, môžu si vybrať akou cestou pôjdu. Nechajú sa ovládnuť alebo sa vzoprú? Vzoprenie vyžaduje veľa námahy, stratégie.. Preto si po väčšine vyberajú tú najľahšiu cestu. Zlo. Je tak ľahké robiť navôkol zlo. Intrigy. Prečo si vyberajú tú najľahšiu cestu? Prečo? Zlatá stredná im tiež nevonia. A tá najťažšia už vôbec nie. Nesnažia sa. Nemajú ani len štipku hrdosti. Ide im len o holé prežitie. Neberú do úvahy ostatné duše. Myslia len na seba! ..možno sa boja. Sklamania? Môžu stratiť alebo zvíťaziť. No a sádzka je obrovská. Výhra naozaj veľká. Vedie cez najťažšiu a najstrašidelnejšiu cetstu. Ale nič nie je zadarmo. Nič nebude ako v perinke, pokiaľ sa na tom nenadreme. 

   Blížia sa Vianoce. Možno skoro, možno neskoro. Pre niekoho skoro, pre iného neskoro. Vianoce nepredstavujú reklamy typu "Čo si želáte pod stromček", ktoré chodia už od októbra. Vianoce sú samé o sebe nežné a silné slovo. Majú obrovskú iskru. Plamienok nádeje. Teplo. Vrúcne objatia. Keď sa stretne celá rodina. Niektorí z nás si nemôžu takýto luxus dovoliť. Dokonca ani spatriť svojich najbližších... Skúste si uvedomiť, čo som týmto chcela povedať. :)

PEOPLE LIKE PEOPLE

     Ak dovolíte, dnes začnem vážnejšou témou. Opadlo zo mňa všetko nadšenie zo začínajúcej jesene a moja tvár opäť skamenela. Nuž, raz je to už tak. Idea môjho dnešného rozprávania znie:                                                     "Vážime si ľudí navzájom? Vážime si sami seba navzájom?" 
   Prečo som začala tak kriticky? Má to vysvetlenie. Zapamätajte si, že všetko má vysvetlenie. Všetko má malý uzlík, ktorý sa dá rozuzliť. Treba sa potrápiť. Netreba si vyberať tú najľahšiu cestu. Hovorí sa zlatá- stredná cesta. U mňa to neplatí. U mňa je diamant tá najťažšia, pretože si chcem zaslúžiť to, po čom túžim! Zase som odbočila.. prepáčte. Kde som skončila? Aha. Už viem. Po vyučovaní som išla fotiť na hrad. Robíme tam fotografické cvičenia do školy. Na Patrónke som nastúpila na 207. Kto to tam trochu poznáte, viete, že je to trolejbus. Bolo to okolo 4, keď sa ľudia vracajú z práce domov. Trolejbus bol poloprázdny, tak som si sadla. Skrčená v kúte kolesového vozidla som potichu pozorovala cestujúcich, ktorých by ste na jednej ruke spočítali. No postupne ako sa trolejbus blížil k môjmu cieľu, cestujúcich pribúdalo viac a viac. Starí ľudia. Okolo 50.. niektorí viac. Keď som sa na nich pozrela, videla som sever a juh. 2 magnety. Opačné strany. Skromnosť a Márnotratnosť. Chudobu a bohatstvo. Jednoduchosť a gýč. Uprimný a neúprimný pohľad. Pri pohľade na ženu L (ľavá strana) sa mi chcelo plakať. Skromná, útla postava. Oblečenie bolo tiež skromné. Dlhé šedinky sťa strieborný podnos skrývali v sebe tajomstvo. Jej pohľad bol úprimný. Ale to, čo ma dostalo boli slzy. A telefonát. Viem, že je nevychované počúvať druhých rozhovory ale toto sa nedalo prehliadnuť. Z jej úst vyšla veta, ktorá hovorila za všetko. Jej význam bol chladný! Zákerný! No jej podanie bolo ako vánok. Príde a odíde. Povedala presne toto "Nedá sa stým niečo urobiť? Dobre Petrík. (plač)... čo budeme robiť, keď nám ho zoberú? Kam pôjdeme? Už je zima. Bez bytu. (plač)..." Po tomto som prestala dýchať a rozplakala som sa aj ja. Tá babička sa na mňa pozrela a usmiala sa. No potom začala plakať zase. V rukách žmolila handrový kapesník. Potom si vytiahla z tašky suchý rožok a jej krehkými zúbkami odkusovala. Taká bola chúďatko vyklepaná, že jej to vypadávalo z pusy. Plakala. Strašne plakala. ...No a tá druhá? Tá druhá matróna, ktorá bola vymachlená ako do klubu tranzvestitov preguľovala tie svoje kleopatrovské okále. Strašný hnev som pociťovala. Mala som chuť jej niečo povedať. ..či veríte, či nie, viete čo urobila? Tá stará ježibaba s celou silou buchla tú starenku do ramena a začala kričať, že jej pokazila celý deň. Že dnes svieti pekne slniečko a ona tu počúva kvílenie starej baby! Že každý si za svoje šťastie môže sám! ..nemala som slov. Ešte aj mne vynadala "Čo tak pozeráš? Ach tí dnešní puberťáci" .. takéto babizne odporné, hnusné by som najradšej poslala na Srí Lanku. Hodila by som ich rovno pred stáda slonov. Potom by sa spamätali. Čo vám poviem. Bola to zbohatlíčka. Kabelku Chanel, šál Louis Vuitton.
   Vážime si druhých ľudí? Vážime si sami seba navzájom? ..prepáčte ale po tomto odpornom zážitku som sklamaná zo všetkých ľudí.

WHAT IS HAPPENING TO ME?

   Coldplay. Passenger. One Republic. Jonathan Clay. Petra! Čo sa to s tebou deje?! Akosi nám mäkneš. Nie. Určite nie. Ale áno! Nie! Áno! NIE!!! nebojte sa. Nemám schizofréniu :) Iba som mierne rozpoložená. Pohádala som sa s matkou, kamarát ide na pohovor to elite model a mne prišla zlá bunda. :D Ja ani neviem či sa mám tešiť alebo plakať. Na šťastie, večer ideme pozerať pach krve aaa. Pochybujem, že sa vám bude tento príspevok páčiť. Mám takú veľkú chuť sa smiať. :D Neuveríte ale aj teraz sa smejem ako zmyslov zbavená. Som sama na bunke. Teda, Diana (spolubývajúca) sa sprchuje. Mám slúchatká, hrá mi Counting star a vyslovene sa "REHOCEM". Dnes žiadne vážne príspevky. Žiadne vážne výroky by me. Neviem prečo som zostala z ničoho nič taká šťastná. OOO. Čo ti je. Takú pesničku som prepala!

Bloodhound Gang - The Bad Touch!!!!

   To sú tí týpkovci prezlečení za opice :D To je úplne super!!! Iba refrén spievam. ÁÁ Discovery channel. Píšem si práve s mojou kamarátkou Baškou. Ona mi objednala tú bundu. A teraz mi poslala fotky. Je úplne super! Neviem čo riešila. Baša, keď to čítať, aký máš z toho pocit? :DD Dnes nie som vo svojej koži. Je večer a takýto energický večer som už dlho nemala :D Inak, začala som si pre seba písať knihu. Haha. 

  

     Ešte raz som si ju musela pustiť :D Bože. Ja sa aj budem hambiť publikovať takéto niečo :D Zajtra keď vytriezvem z mojej nálady sa budem červenať ako tento panáčik. Inak. Také šaty budem mať. Svadobné. A takto sa cítim niekedy. Keď pozerám filmy .. a tak. :D  Radšej sa majte! :D





..............ešte ateliérové TOPKY:

SOMETIMES WE ARE HAPPY

   Zajtra to bude týždeň, čo som napísala pesimistický príspevok. Od vtedy sa toho udialo veľa. Chcete vedieť čo? Čítajte ďalej a dozviete sa.

   Nedeľa

   Ráno, 8 hodín. Slnečné lúče sa predierajú cez malé škárky bielej čipkovanej záclony, dlhej až po zem. Babička má tieto záclony po celom dome. Milujem ich. Keď som bola malá, vždy som sa do nich motala. Bola som ako na zámku. Fascinovali ma. Ako dieťa som si neuvedomovala, že je to záclona. V tom obyčajnom kúsku látky som videla snehovú krajinu. Útočisko pred svetom dospelých. Vtedy som to tak cítila. No listy začali opadávať a kvety znovu rozkvitať.
   Naraňajkovala som sa- čaj a ovocie. Deň sa pomaly vláčil ako mačacie klbko. Potom som dostala geniálny nápad! Pôjdem sa bicyklovať a pri tom fotiť nejaké veci do školy. Bolo príjemne teplo. Ak ste niekto videli film Prázdniny v Ríme, viete si to predstaviť. Vyšlapala som strmú lúku a ľahla si na horizont. Vtedy som moju bicyklu pomenovala Blue-sky. Asi pre to, že nebo bolo nízko haha a jej škála modrastých odtieňov vábila ako modrá cucu vata.
   Keď som mala celý zadok mokrý od trávy, rozhodla som sa pre návrat domov. Nasadla som na Blue-sky, pustila nahlas THe house of rising sun a letela ako strela. Myši sa uhýňali mojim kolesám, košík na kormáne skákal v rytme vetra a ja som s pravou rukou akože pridávala plyn. Dokonca som aj vrndžala ako motorka. Keď som sa dostala na asfaltovú cestu, ruky aj nohy sa mi klepali ako keby som 10 rokov cvičila box. Potrebovala som sa vyblázniť.

       Potom nadišiel večer

AUTUMN

   15:16, chladný vánok spolu s bojazlivým štebotom vtákov, horúca čokoláda so šľahačkou. Sedím si tak na balkóne, spoločnosť mi robí Van Morrison a jeho Autumn song. Jeseň! Ach, tá jeseň! Keď to slovo vyslovím, až sa mi chce plakať. Pre mňa je inšpiráciou. Fascinuje ma. Nostalgia. Je úžasné aká je to umelkyňa. Pripomína mi Moneta. So štetcom, namočeným v akvarele, robí neskutočné obrazce. Teraz je len na začiatku. Čerpá inšpiráciu. No o 2 týždne sa začne naplno prejavovať. Teším sa. Teším sa ako malé dieťa na rozprávku pred spaním. Verím, že si raz splním sen, a v takomto období sa budem prechádzať pod Eiffelovkou. Klišé? Ak to okorením, rozhodne nie. Pieseň dohrala. Ach ni! Ešte nie! ..čo teraz? Počkať. Zalapajte po dychu. Je tu ticho. Počujem len tie vyčítavé štebotance. Čo budeme robiť? Zima sa blíži. Tuhá zima. Krutá tuhá zima. Čo teraz? ..verte či nie, práve si vedľa mňa sadla sýkorka. Tým nevinným zobáčikom klepoce na šálku a kochá sa vo svojom odraze. Cítim, že nie som sama. Cítim akoby mi rozumela. Akoby sme sa poznali večnosť. Nebojí sa. Ostatní z jej rodu by už dávno zutekali ale ona.. Je tu. Stále. Nech robím čo robím. A nádherne šteboce. Je to ako z rozprávky. Na začiatku tá otrepaná zvučka. Once upon a time.. uletela. Môj úsmev na tvári sa zmenil na kamennú žulu. Už nepočujem jej štebot. Premiestnila sa preč. Aj ostatní. Nemám na výber. Morrison  bude hrať aj druhé kolo. ..akoby sa všetká inšpirácia vytratila. Nič ma nenapadá. So mnou je to už tak. Raz zacítim vánok a vrhnem sa plachtiť. No keď vánok ustane, spadnem. A neviem sa pohnúť. Až kým, nezafúka ďalšia vlna emócií.
   Zdá sa mi, že to bude už pol roka, čo píšem blog. Pripadám si ako nejaká pofidérna spisovateľka, ktorú odvrhli a teraz vymýšľa otázky  na krížovky pre ľudí, ktorý sú uzavretí do svojho sveta a nikoho tam nepustia. Super, že. Ach nie. Začalo pršať a ja mám vonku bicykel. Idem si ho schovať. Som zvedavá s akou náladou prídem z vonku. Potom preberieme blog, dobre? Už som tu. Pieseň znovu dohrala. Premiestnila som sa na gauč do obývačky. Je tu nejaká tma. Ticho, tma a pochmúrna atmosféra. Neviem čo je to so mnou. Ale späť k tomu blogu. Každý príspevok, ktorý sem pridávam sa mi viac a viac zdá, že je taký istý. Že je to všetko o tom istom. Koho by bavilo čítať po 50-krát Janu Eyrovú? Mňa nie. Samozrejme, tento môj denník sa s Janu nedá ani len porovnať. Bol to len príklad. ..preto rozmýšľam, že už nebudem písať. Toto písanie ma úplne vťahuje do môjho vymysleného sveta. Ja mám už toľko konceptov rozpísaných, že každý deň môžem publikovať aj 2. Keď si sadnem na klávesnicu, píšem o dušu. A.. je zo mňa iný človek. Nespoznávam sa. Nespoznávam samú seba. Keď neviem rozpoznať samú seba, ako môžem rozpoznať druhých ľudí? Ako môžem vedieť, kto je aký. Ako sa potom môžem brániť? ..ach. Moju básnickú chvíľku vyrušil sused, ktorý opäť kričí po svojich deťoch. Načo si ich urobil, keď po nich vrieska? Nič iné nepočujem, len Čo chceš? Vypadni! Nerob to! ..úplný ježibábel sa stal z neho. Nemám náladu. ..

YOUTUBE OPINION?

   Ahojte, dnes iba v krátkosti. Začali sme so Silviku rozmýšľať o natáčaní videí na youtube. Takže prosím skúste sa nejak vyjadriť či by ste nás chceli vidieť "live" respektíve cez videá alebo nie. Ak áno, povedzte si o čom chcete aby boli videá. Ak všetko dobre dopadne, do konca týždňa by malo byť video hotové. Toto prvé video bude iba také informačné. Predstavíme sa vám a tak ..veď viete ako to chodí. Moja myšlienka spočívala v tom, že by sme točili videá na štýl "klipov". Viete..natočíme sa ako sme vonku, zabávame sa, cestujeme ..a potom do toho dáme vhodnú pieseň. ..Asi si to neviete predstaviť, že. Dám vám príklad napr. Jamie´s World. Jamie urobila také video na pieseň od Abby Mama Mia. Tak také niečo by som chcela aj ja..ale nie kopírovať niekoho aby nevznikli problémy..Veď to poznáme. Chcela by som natočiť "The Day of ordinary girl" (alebo také niečo)..a natočila by som všetko od zobudenia sa, školy, bla bla bla.. až po západ slnka. A do toho pesničku od Eagles Hotel California..a tak :D Takže! Všetky holky čo ste tu, prosím, prosím, prosím! Napíšte komentár, čo si o tom myslíte. Je to vážne dôležité.

FEELING

   Niekedy má človek chuť, vyrozprávať sa celému svetu. Niekedy je rád, že naň nikto neupne pohľad. Tak je to aj so mnou. Niekedy chcem napísať na papier všetky moje pocity a niekedy nemám náladu sa rozprávať s vlastnou mamou. Moja diagnóza je náladovosť. Niekedy tak a niekedy tak. Prišla som na to, že nech je mi ako chce, vždy musím nejakým spôsobom výjsť v ústrety s druhými ľuďmi. Nie sa im podmaniť. To nie. Bože chráň! ..ale nájsť si nejakú cestu aspoň k očnému kontaktu...

   Vonku nastalo šero sprevádzané hlučnými zvonivými kvapkami dažďa. Keď sa lepšie započúvam, počujem symfóniu. Kvapky, ktoré tvrdo búchajú na strechu hrajú basové tóny. Kvapky, ktoré jemne padajú na vonkajšiu parapetu okna hrajú melodické C. Ach. Tá príroda stvorila tie najdokonalejšie živle. Voda.

   Som sama na izbe. Je tu tma. Jediný zdroj svetla je žiarenie z monitoru. Silvia odišla o deň skôr a Diana (ďalšia spolubývajúca) sa od pondelka ani len neukázala. Po pravici mám ovocný čaj. Jeho hrejivosť vyrovnáva teploty medzi chladným vzduchom z otvoreného okna a horúcim čajom. Je vynikajúco dochutený. Tatino ma učil.4 lyžičky cukru a 4 lyžičky citróna. Dokonalá rovnováha v chutiach. Sladká a kyslá. Kto by povedal, že tak veľa cukru a tak veľa citrónu pokope bude chutiť tak chutne. Základ je vždy rovnováha. Či je to už čaj alebo chlieb. Aj v našej sfére funguje rovnováha. Teda aspoň fungovala, kým nenastalo temné obdobie. Kým pár organizmov nevyslovilo slovo „nadradenosť“. Nič s tým neurobíme. Raz to už bolo povedané. Čas sa vrátiť späť nedá. Tak ako aj naše činy. Preto si vždy dobre rozmyslite čo urobíte ešte pred tým, než to vykonáte.

   Práve prišiel Matej a už dupká nohami.. tak ja končím. Prajem krásny večer plný symfonických, zvonivých kvapiek. Aaa aby som nezabudla. Dnes som sa prihlásila do žurnalistického spolku našej školy. Prvý rok budú vydávať noviny ŠÚV. Tak držte palce. 

EAGLES HOTEL CALIFORNIA

   Pred tebou je dlhá arizonská diaľnica, púšť, sucho, teplo.. Kapota tvojho forda mustanga je prehriata a ty cítiš tú páľavu. Kocky upevnené na zrkadle predného skla sa tlčú o seba v rytme práve hranej piesne. Hotel California. Slnko každou chvíľou zapadne. Z auta je vidieť horizont osvetlený tým žiarivým telesom. Zapadajúcim slnkom prichádza osviežujúci vánok. Priatelia v aute si užívajú každý dúšok čerstvého vzduchu. Preciťujú tlkot srdca spojený s chladom a zároveň i teplom. Tieto dva živle sa s nimi pohrávajú ako na zvonkohre. . . . Zavrite oči a skúste si to predstaviť. Pustite si najprv Eagles. A potom dlhú asfaltovú cestu, zapadajúce slnko. Dlhé kučery, lenonky, šatka, conversy, rozťahané tričká. . . . Dorazili ste na miesto. Ste obklopení davom burcujúcich ľudí. Vyzerajú ako vy. Skoro ako vy ... napriek tomu sú iní. Prečo? haha odpovedzte si na to sami. ... ocitli ste sa na vašom vysnívanom koncerte. Festivale. hudba, západ slnka, tlkot srdca...

DIY RETRO BICYCLE

   Zdravím. Konečne som si sadla za počítač a našla trochu času na blog. Dlhoo dlhoo sľubovaný príspevok ako som si zrenovovala bicykel je konečne hotový! Všetko vám napíšem v krátkosti, bez tých mojich básnických otázok, prísloví a bohvie čoho ešte. :D Takže poďme na to.
   Prvé čo som potrebovala, bol nejaký starý bicykel.. Ja som zobrala mamin starý bicykel z povaly. Zabudla som ho odfotiť ešte pred renováciou, takže vám dám fotku z internetu.

Vyzeral takto nejak, iba bol rybníkovo zelený. Strašne škaredá farba :D

     Potom som ho celý rozobrala. Čiže kolesá, trup, kormán, sedanku ...jednoducho všetko.
     Blatníky aj kormán som nastriekala čiernou farbou. (farba na drevo, kov..)

    Kým sa to všetko schlo, vyšmirglovala som trup bicykla, odmastila s riedidlom a nastriekala základnou farbou. Aby som nezabudla, nemusíte so šmirglovať úplne až do železa ako ja..stačí iba zdrsniť povrch.

    Nechala som to vyschnúť a na druhý deň som to nastriekala farbou (kov, drevo..) Je to taká zvláštna tyrkysovovo zelená..

    No a toto je výsledok toho celého :D

                                                            Bye Bye Dear friends. . .

ALSice bucket challenge #

   Nedalo mi sa nevyjadriť k tomuto novému, coolovému internetovému hitu (ALS) Ice bucket challenge. Tisíce, tisíce a ešte raz tisíce "detičiek" a teenegrov sa začali oblievať s ľadovou vodou, potom nominovali ďalších a tí zase ďalších a takto sa to šíri ako pliaga. Všetci to robia pre zábavu. Iba pre zábavu! ..a samozrejme, je to cool. Lenže je tu háčik.. a to ten, že vôbec nechápete podstatu tejto challenge! Všetci hovoríte "Bola som nominovaná do Ice bucket challenge" ..ale chýba vám tam niečo. Chýba vám tam hlavný dôvod, kvôli ktorému sa to všetko spískalo. ALS! Zákerná, hnusná choroba.
Amyotrofická laterálna skleróza. Už len pri vyslovení slova skleróza behá mráz po chrbte. Nebudem vám do podrobna vysvetlovať aké štádiá a druhy tejto sklerózy sú. Poviem vám len to, že mozog postupne odumiera, nastáva degenerácia, svaly ochabujú a človek postupne nie je schopný chýbať končatinami, nemôže rozprávať. . . Od ochorenia sa začína odpočítavať čas. Niekto vydrží 2 roky, niekto 6 a 5% pacientov 20 rokov. Liečba na túto chorobu ešte nebola vynájdená.
   ALS ice bucket challenge je výzva, ktorú vymysleli v Amerike známe tváre. Ak výzvu nepodstúpili, zaplatili charite ...samozrejme, charite prispievali aj tak. O tom to je. O pomoci chorým. No mnohý z vás ani len netušia, že nejaká zbierka proti tejto chorobe jestvuje. Zamyslite sa. Keby každý z vás, kto sa oblieva zo zábavy s ľadovou vodou prispel..
   Tu je odkaz na charitu, samozrejme prispieť môžete aj bez toho hlúpeho nominovania.
    -> http://www.alsa.org/

A LITTLE BIT OF VINTAGE

   Cheers! Rozmýšľala som dlho, dlho o čom by som napísala. Teraz to už definitívne viem. Napíšem vám niečo o mojich najobľúbenejších vintage hviezdičiek. Poviem vám zaujímavé fakty, o ktorých ste možno ešte nepočuli! ...

                                               AUDREY HEPBURN

Raňajky u Tiffaniho, Prázdniny v Ríme, Šaráda, Ako ukradnúť Venušu... všetky tieto filmy sa nesú v podobnom duchu. V duchu krásnej Audrey, rodenej Audrey Kathleen Ruston. Mala holandské, belgické i britské korene. Keďže sa narodila v roku 1929, zažila krutú 2.svetovú vojnu. Podpísalo sa to aj na jej zdravotnom stave. Pôvodne chcela byť baletka, no jej výška a okolnosti tej doby nedovoľovali Audrey študovať na baletnej škole. Avšak neúspech sa stal pre ňu úspech. Všimli si ju najväčší filmoví režiséri tej doby a od roku 1948 sa začína objavovať na plátne. Neskôr, v jej staršom veku sa stala velvyslancom nadácie UNICEF. Mala cesty, hlavne do Somálska, kde pomáhala vyhladovaným deťom. Jej synovia v tom pokračujú naďalej. ..Bola tvrdá fajčiarka. Rok 1993 sa jej stal osudovým. Umrela na rakovinu slepého čreva. Pre mňa a aj pre všetkých priaznivcov je Audrey stále tu. Jej nestárnúca krása sa stala symbolom elegancie a pokory. Je no asi najväčšia módna ikona všetkých čias. Audrey Hepburn! Rest in peace...

                                                           TWIGGY

Twiggy. Krásne stvorenie. Útle, skoro chlapčenské. Twiggy pripomína malého chlapčeka z filmu Big Fish. Jej celé meno je Twiggy Lesley Lawson, rodená Hornby. Narodila sa v roku 1949, čiže je to už po 2.svetovej vojne. Je britskej národnosti. Bola modelka, herečka a speváčka. No najviac sa preslávila modelingom. Jej útla postava pripomínala anorexiu. Chudá figúra, veľké oči, dlhokánske riasy -výnimočný objekt. Preto sa v roku 1966 stala britskou tvárou roku a tak isto aj Britkou roku. Od roku 1967 začala cestovať (Japonsko, Francúzsko) a jej sláva sa šírila po celom svete. Objavovala sa na titulkách časopisov Vogue, Vanity Fair... Po úspešnom ukončení kariéry má Twiggy svoju vlastnú televíznu reality show, je poradkyňa pre rôzne modelingové agentúry a od roku 2012 začala spolupracovať s návrhármi značky M&S (Marks & Spencer).

No a toto sú moje 2 naj naj ikony. Samozrejme sú aj ďalšie ako Elizabeth Taylor, Grace Kelly, Sophia Loren a podobne..no tie ma až tak neinšpirujú ako Audrey a Twiggy...

FAMILY DAY IN BRATISLAVA

   Zdravím všetkých, krásny večer. Práve pred chvíľou sme dorazili (konečnee). Ubolená a s pluzgiermi na nohách sa vám pokúsim napísať/popísať dnešný deň. Dúfam, že zo mňa vypadne niečo zmysluplné, pretože po dneskajšku už nevládzem ani vnímať (nie to písať). No uvidíme!
   Na začiatku prázdnin som bratovi sľúbila, že mu ukážem Bratislavu, mesto kde žijem počas školského roka. Slovo som dodržala. A dokonca sa k nám prikmotrila aj mama :D Takže je štvrtok, 8:00 ráno, mama behá po dome, stresuje. Ja si pekne sadnem na posteľ, zívnem si a poomaličky vstávam. Samozrejme Šimon ešte spí. Naplánovali sme si cestu autom a potom vlakom. Vlakom z dôvodu, že na vlaku bol len raz a aj to keď bol malý, takže si z toho nič nepamätá. Nasadli sme. Čakala nás 40 minútová cesta do Bratislavy na hlavnú stanicu. -Cífer-Báhoň-Šenkvice-Pezinok-Pezinok zastávka-Svätý Jur-Bratislava Rača-Bratislava Vinohrady-BRATISLAVA HLAVNÁ STANICA konečne.
   Cestu by sme mali ale teraz čo? Kam pôjdeme? Slavín. Dobré riešenie. Tak sme sa z hlavnej stanice vybrali na Slavín. Peši :D Cítila som sa ako vodca! Cítila som sa dôležitá, lebo tu bývam a ukážem im všetko možné. A taký Slavín bude hračka! No ale nebola. Vyšlapali sme strmý chodník smerom nahor. Keď sme ho vyšli akosi sa mi zatemnilo v pamäti a nevedela som pokračovať. Rýchlo som to zahrala, že ich prevediem cez dlhšiu cestu aby videli viac uličiek, obrovské stavby a podobne. Prd! Houby uličky a krásne stavby! Zchátrané budovy plné divných ľudí, bludisko a serpentíny. Normálne som sa začala potiť. Čo teraz? Mám priznať porážku a povedať im, že nemám potuchy kde sme? Alebo mám pokračovať v mojom vynikajúcom prestrojení? Tak či onak, vybrala som si druhú možnosť. . . Konečne vyšlo slnko a uvidela som velkú cedulu-SLAVÍN. Celá natešená som skákala "tadeto, tadeto!" Znovu sme sa dostali na dobrú cestu. Takto to trvalo asi 10 minúť, keď zase nastali komplikácie. Predo mnou cesta a dve odbočky -vľavo-vpravo- No a teraz kam? Dofrasa! Dokelu! Zvolávala som všetkých svätých! Teraz ma už naozaj s prepáčením d*bne! Vtedy som priznala chybu. Porážka! Potupenie! Priznala som, že netuším kde sme :D Naštastie išla okolo mladá pani, ktorej som sa spýtala kade na ten pamätník, ktorý ma dnes tak strašne trestal a povedala mi cestu. Takže po zdĺhavej hodinovej ceste hore (ktorá mimochodom trvá 15 minút) sme dorazili na ten úžasný pamätník. haha. kopec srandy so mnou.  Teraz vám ukážem nejaké fotky.

Nedospatý Šimon rád spáva aj postojačky.

Takže tu sa to všetko začalo. Na stanici v Trnave. Mama odparkovala auto a šupom na eskalátor pre lístky. Potom sme asi pol hodinu čakali na vlak. 

 

Konečne sme sa dotrepali hore. Je tam krásne. A potom pomaly zasa dole. Samozrejme cesta dolu trvala len 15 minút, pretože sme išli po oficiálnej ceste. 

No to by sme mali. Neskôr sme navštívili hrad, poobzerali mesto, prišli až k Eurovei.

Museli sme ísť aj do obchodu so suvenírmi, of course !

No a tu môžete vidieť Šimona so svojim suvenírom. Áno ľudia, je to prak! Lebo to je také typické slovenské!

Ten názov milujem! <33

A takéto krásne náušničky mi mamina kúpila.

Posledné minúty v Bratislave. A hybaj to na hlavnú stanicu. Peši!

Šimona dnešný deň načisto zmoril. Až tak, že sa vyzul a lahol cez 4 sedadlá. Ľudia si mysleli svoje. 

No a západom slnka sme ukončili výlet. Majte sa :)