Ak dovolíte, dnes začnem vážnejšou témou. Opadlo zo mňa všetko nadšenie zo začínajúcej jesene a moja tvár opäť skamenela. Nuž, raz je to už tak. Idea môjho dnešného rozprávania znie: "Vážime si ľudí navzájom? Vážime si sami seba navzájom?"
Prečo som začala tak kriticky? Má to vysvetlenie. Zapamätajte si, že všetko má vysvetlenie. Všetko má malý uzlík, ktorý sa dá rozuzliť. Treba sa potrápiť. Netreba si vyberať tú najľahšiu cestu. Hovorí sa zlatá- stredná cesta. U mňa to neplatí. U mňa je diamant tá najťažšia, pretože si chcem zaslúžiť to, po čom túžim! Zase som odbočila.. prepáčte. Kde som skončila? Aha. Už viem. Po vyučovaní som išla fotiť na hrad. Robíme tam fotografické cvičenia do školy. Na Patrónke som nastúpila na 207. Kto to tam trochu poznáte, viete, že je to trolejbus. Bolo to okolo 4, keď sa ľudia vracajú z práce domov. Trolejbus bol poloprázdny, tak som si sadla. Skrčená v kúte kolesového vozidla som potichu pozorovala cestujúcich, ktorých by ste na jednej ruke spočítali. No postupne ako sa trolejbus blížil k môjmu cieľu, cestujúcich pribúdalo viac a viac. Starí ľudia. Okolo 50.. niektorí viac. Keď som sa na nich pozrela, videla som sever a juh. 2 magnety. Opačné strany. Skromnosť a Márnotratnosť. Chudobu a bohatstvo. Jednoduchosť a gýč. Uprimný a neúprimný pohľad. Pri pohľade na ženu L (ľavá strana) sa mi chcelo plakať. Skromná, útla postava. Oblečenie bolo tiež skromné. Dlhé šedinky sťa strieborný podnos skrývali v sebe tajomstvo. Jej pohľad bol úprimný. Ale to, čo ma dostalo boli slzy. A telefonát. Viem, že je nevychované počúvať druhých rozhovory ale toto sa nedalo prehliadnuť. Z jej úst vyšla veta, ktorá hovorila za všetko. Jej význam bol chladný! Zákerný! No jej podanie bolo ako vánok. Príde a odíde. Povedala presne toto "Nedá sa stým niečo urobiť? Dobre Petrík. (plač)... čo budeme robiť, keď nám ho zoberú? Kam pôjdeme? Už je zima. Bez bytu. (plač)..." Po tomto som prestala dýchať a rozplakala som sa aj ja. Tá babička sa na mňa pozrela a usmiala sa. No potom začala plakať zase. V rukách žmolila handrový kapesník. Potom si vytiahla z tašky suchý rožok a jej krehkými zúbkami odkusovala. Taká bola chúďatko vyklepaná, že jej to vypadávalo z pusy. Plakala. Strašne plakala. ...No a tá druhá? Tá druhá matróna, ktorá bola vymachlená ako do klubu tranzvestitov preguľovala tie svoje kleopatrovské okále. Strašný hnev som pociťovala. Mala som chuť jej niečo povedať. ..či veríte, či nie, viete čo urobila? Tá stará ježibaba s celou silou buchla tú starenku do ramena a začala kričať, že jej pokazila celý deň. Že dnes svieti pekne slniečko a ona tu počúva kvílenie starej baby! Že každý si za svoje šťastie môže sám! ..nemala som slov. Ešte aj mne vynadala "Čo tak pozeráš? Ach tí dnešní puberťáci" .. takéto babizne odporné, hnusné by som najradšej poslala na Srí Lanku. Hodila by som ich rovno pred stáda slonov. Potom by sa spamätali. Čo vám poviem. Bola to zbohatlíčka. Kabelku Chanel, šál Louis Vuitton.
Vážime si druhých ľudí? Vážime si sami seba navzájom? ..prepáčte ale po tomto odpornom zážitku som sklamaná zo všetkých ľudí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára