Príspevok 2

19:49, vonku sa stmieva. Teda stmieva.. je prítmie. Aj u nás v dome. Som tu sama a poviem vám, tmu mám celkom rada. Predo mnou je monitor, ktorý mi svieti do tváre a zlepšuje viditelnosť na klávesnici. Zase počúvam hudbu. Ani neviem o čom mám písať. Už som rozmýšľala nad tým, že začnem byť ako ostatné blogerky. Viete, nechty, móda, vlasy .. ale potom ma čosi zastavilo. Asi pomyslenie na to, ako by som to všetko musela nafotiť, upraviť a tak. Mám dosť čo robiť v škole. A písanie je jednoduchšie. Viac ma napĺňa. Je to zvláštne. Teraz som odklonila hlavu od notebooku a rozhliadla som sa okolo seba. Tie soundtracky z Amélie robia také čaro. Myslím na budúcnosť. Zavrela som oči a pri predstave, čo by som chcela (teda mala) dosiahnuť, sa mierne pousmievam. Viete, teraz mi hrá tá klavírna Comptine d´un autre été. Nechcem sa opakovať, takže uzatvorme kapitolu Amélia a pokračujme :D Aj keď musím zas a znova povedať, že je to priam nadčasový film!
Jem horkú čokoládu a sem-tam vykúkam do tej hlbiny, čo sa skrýva vonku. Sama sebe sa čudujem , pretože horkú čokoládu moc nemusím. Až teraz vidím, že časy sa vážne menia.
Včera sa mi stala celkom taká vtipná vec. Teda ako sa to vezme. Jedna moja známa sa rozprávala s maminu a hovorila jej, že teraz je všetko iné. Že sa má úplne super! Uvoľnene. Všetko sa jej robí ľahšie. Úplne vypla. ..ja som sa jej spýtala "Boli ste na nejakej modlitbe? Joge, alebo očiste?" A ona mi iba s úsmevom odpovedala "Nie Peťka, rozviedla som sa" áno.. aj také veci sa v živote stávajú.
Zistila som, že mám viacero predstáv, ktoré by boli celkom pekné aj na realizovanie. Vždy keď zavriem oči moje myšlienky naplno pracujú. Moja predstavivosť akoby sa prebúdzala a bola vstupnou bránou no iného sveta. Prosím vás, keď si toto čítate, pustite si nejakú klavírnu pieseň. Vážne to pomôže. Vnesiete sa viac do riadkov. Chcela by som zažiť ráno, ktoré mi zostane navždy v pamäti. Na ktoré nikdy nezabudnem. Napríklad, že ma nezobudí budík presne na šiestu aby som prišla načas do školy. Niečo neobyčajné. Ráno by ma zobudil dážď. o deviatej. Otvorila by som okno a zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu. Zacítila by som vôňu pivoniek a čerstvej horúcej čokolády. Zdola by na mňa zapískal chlapec. Cudzí. Vôbec ho nepoznám. Vykloním sa ešte viac z okna a on kývne rukou. Zavolá na mňa mojim menom. Má obrovský čierny dáždnik s bielymi bodkami. Neviem prečo ale rozbehnem sa za ním. Mám biele šaty, on čierne sako a čierny dáždnik. Vonku prší. Hneď ako výjdem z dverí, prikryje ma tým úchvatným dáždnikom. Usmejeme sa na seba a začneme utekať. Pochmúrne, chladné ulice Londýna sa nám zrazu zdajú byť výnimočné. Dáždnik odchodíme a utekáme bez neho. Robíme kontrast, všade, kde sa nachádzame. Z ničoho nič prestane pršať a výjde slnko. S príchodom slnečných, teplých ĺúčov zastaneme. Stojíme oproti sebe a nemo sa obdivujeme. Svet okolo nás akoby zastal. Čas akoby sa zastavil. Nevnímame nič len tlkot nášho srdca. Dlaňou mi prejde po tvári, aby som ju nemala od dažďa takú mokrú. Krásna chvíľa. Usmeje sa, zdrapí ma za ruku a zase utekáme ulicami Londýna. Zastavíme pred majestátnym námestím, v strede ktorého je piano. Obrovské biele piano. Sadneme si zaň a dvojručne hráme skladby. Ťahavé, melodické..  ,,ach. Práve ma z mojich predstáv niečo vyrušilo. Dostala som štikútku. Tak nabudúce.

disappointment

   Práve som si pustila prenádherné klavírne piesne. https://www.youtube.com/watch?v=EKCgdprO0-c

Rozmýšľam. Pri klavíri sa vždy uvoľním. Nič nevnímam. Nič okrem tých krásnych ľubozvučných tónov, ktoré vydávajú čarovnú melódiu. Keď mám v sebe zlosť, sadnem si a hrám. Hrám a hrám. Po chvíli mi prestrieda meravý výraz na tvári úsmev a spokojnosť. Klavír, ono to je moja slabosť. Akoby to bol nejaký nástroj na rozjasnenie nálady, pocitov, myšlienok.. Dokáže vás navodiť na tú správnu notu. Áno. Slabosť. :) 

   Dnes sa ma moja veľmi dobrá kamarátka spýtala, kedy napíšem nový príspevok. Ani neviete ako ma to potešilo. Vážne. Je to úžasné. Je to úžasný pocit keď viem, že ma niekto z môjho okolia podporuje. Podporuje a ticho nezávidí alebo ticho nerobí zlobu. Ako to väčšina ľudí robí. Preto som rada, že sa nájdu výnimky ako je ONA. O čom ale písať..? V tejto chvíli je to pre mňa básnická otázka. Bohužiaľ si na ňu musím odpovedať sama. .. Niekedy si prajem tlačítko, ktoré po stlačení zodpovedá všetky moje otázky. Vyrieši problémy a všetko vybaví za mňa. Bolo by to pekné. Uznajme. Bezstarostný život. Ale povedzme si na rovinu, taký život by nás nebavil. Potrebujeme trochu stresu a adrenalínu do života. Každý z nás. . . . Akosi sa mi zapáčilo používať tie rečnícke otázky. Dám vám jednu. Už sa vám stalo, že v prvý školský deň ste zbadali chlapca? Asi áno. Každý predsa videl prvý školský deň nejakého chlapca. ..Ale teraz myslím takého, ktorý sa stal vašou tajnou, nazvime to """láskou"""? Takou tajnou, že o tom nemohol nikto vedieť? Nikto, lebo by bolo z toho zle? Boli by ste na hambu celej škole? .. Nemohli ste ho mať, lebo on bol niečo výnimočné. Iná liga ako vy. Nekorunovaný princ vašej školy. A vy ste len so smutnými očami prechádzali okolo neho a on si vás ani len nevšimol. Ba ano všimol. Keď ste zakopli a skoro ste rozliali horúcu čokoládu. Vtedy sa na vás poriadne pozrel prvý krát a aj to si z vás iba vystrelil. A poriadne! Vy ste so slzami v očiach odišli. Stalo sa vám to, že ste si konečne našli chlapca, no aj tak ste stále mysleli na toho, ktorý vám nikdy nemôže patriť. Pri každom dotyku z jeho strany ste cítili dotyk vášho vysnívaného. Nakoniec to vypršalo a z dotykov sa stali spomienky. Potom ste boli zase bez nikoho. No stále myslíte na tú dotyčnú osobu. Spolužiaci sa stále čudujú prečo ste ste smutní, no vy len poviete "Neviem". No odpoveď pre nich je skrytá práve TU. Mali ste niekedy pocit, že sa mu ani len nemôžete rovnať? Že mu nesiahate ani po päty? Sledovali ste každý jeho pohyb, mimiku tváre, milovali ste jeho úsmev? Aj napriek tomu, že bol trošku horenos? ... Vedeli ste, že sa neoplatí ani len naňho pozrieť.. No tomu sa poručiť nedá. Ďakujem.

histoire d'amour

   Je 20:31, teda ..už 20:32. Pozerám Améliu. Práve mi sekla ..a už zase ide. Musím sa vám pochváliť, že som ten film ani nevnímala. Nechala som sa uniesť. Dejom, piesňami, prostredím. Zavrela som oči a začala som si tvoriť vlastný príbeh. Príbeh o mne, tak trochu v Améliinom podaní. Priťahujú ma divné veci. Všetko čo sa okolo mňa deje a je neobyčajné. Ach. Počúvam všetky soundtracky z toho nádherného filmu! Tie francúzske prvky: harmonika,píšťalka, sem-tam klavír. Krása!

    Preto vám poviem príbeh. Bude to príbeh obyčajne neobyčajný. V pozadí tohoto celého sa prelínajú piesne od Yanna Tiersena. Prosím pustite si https://www.youtube.com/watch?v=Ciqf8yMVzAk . Príbeh bude o malom dievčatku. O dievčatku s veľkou, teda obrovskou predstavivosťou. V detstve nemalo veľa kamarátov. Bola odizolovaná od  života obyčajného dieťaťa. Jej mama bola učiteľka a jej otec ..už neviem. Viem iba jedno- vyhýbal sa čo i len jediného dotyku jeho dcéry. Ona bola z toho smutná. Keď mala 8 rokov, zomrela jej mama. Ale ona stále pokračovala. Predstavovala si, že záhradní trpaslíci sú jej súrodenci, po ktorých tak strašne túžila. Predstavovala si, že raz bude môcť lietať ako husi, ktoré sa premávali každý deň nad jej domom. Vždy keď pršalo, pozerala na okno aj keď cez neho nevidela. Predstavovala si, aký svet sa nachádza keď vonku prší. Nie taký, aký ho vidí každý človek. Iný. Namiesto dažďových kvapiek padá čokoláda. Milovala vôňu po daždi a neznášala, keď v starých filmoch šoféri nedávali pozor na cestu. Milovala dážď. Milovala rozbíjanie krusty čajovou lyžičkou, prechádzanie sa po Paríži, zasunutie ruky do vreca s obilím.  Keď mohla výjsť von a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Neznášala silné slnko, ktoré jej pálilo do očí, a tiež neznášala keď vyšla von z dverí a ofúkol ju studený vzduch. Keď dospela, nič sa nezmenilo. Stále ju upokojovalo hádzanie žabiek do rieky. Celý život sa jej zmení v okamihu. Píše sa rok 1997, 31.august. Deň úmrtia princeznej Diany. Táto zdrcujúca správa ju na toľko zarazila, že upustila flakón a ten sa odkotúľal. Narazil na kachličku. Tá kachlička sa odtrhla. Teda odlepila. Teda.. bola to kachlička? Keď ju dala preč, uvidela tam tajnú chodbičku. Malá ako pre myši. V nej kovová škatuľka. V škatuľke autíčko, sklenená gulička, fotka.. Objavila poklad malého chlapca. Chlapca, ktorý si to schoval asi 50 rokov dozadu. Popri pátraní sa zoznámi so skleneným mužom, ktorý maľuje každý rok taký istý obraz. Má krehké ruky, preto má všetok nábytok obviazaný handrami. Čo i len jemný styk s jeho rukami môže predznamenať katastrofu. Keď nájde "chlapca" nepriamo mu odovzdá kovovú schránku. V tej schránke bol zhrnutý jeho život. Jeho celé detstvo. Ona má z toho dobrý pocit. V tej chvíli sa rozhodla, že začne zasahovať ľuďom do života. Teraz sa to celé akosi mení. Vymyká sa to z deja. Tak teda počúvajte.
   Počas ranej precházky krásnej Paríži, časti Montmartr, uvidí na ulici chlapca. Na hlave má hnedú baretku, prešivák a zodraté topánky. Sedí na zemi a opiera sa o múr kostola. Ruku má nastrčenú a v nej hrdzavú plechovku. Oči mal zavreté. Silno zvierajúce viečka poukazovali na strach a smútok. Ľudia ho obchádzajú, sem-tam si doňho malé deti kopnú. Inak sa iba "prediera" davom. Keď to zbadala, podivne sa usmiala, pristúpila k nemu, otvorila mu oči a ešte raz sa usmiala. Lúče slnka jej lemovali tvár a zdôrazňovali úsmev. Chlapec zostal sedieť s otvorenými očami a zatajeným dychom. Zomrela mu mama a od vtedy sa bál otvoriť oči. Mal ich zavreté. Nech sa dialo čo chcelo. Chytila ho za ruku a previedla ulicou. Do života mu dala toľko radosti, toľko tepla. Keď nepočúvate piesne, ktoré som vám hore napísala, neprenesiete sa do deja. Tak preto vám hovorím, zapnite to, kým nie je neskoro.
   Na ďalšom rohu ulice natrafila na vdovu. osamotenú starú vdovu, ktorá aj napriek času smútila za svojim manželom. Plakala. Je plač sa rozjímal vo vlnách smútku a emócií. Vyžarovalo z nej neskutočne veľa lásky, akú Amélia doteraz ešte nepoznala. Podišla k nej a prstami jej rozšírila ústa. Utrela slzy na tvári a usmiala sa. Vtedy na ňu zase zasvietilo slnko, ktoré jej lemovalo obrys tváre. Bola ako blesk z jasného neba. Otočila sa a kráčala vlastnou cestou. Ako mizla v diaľke, žena jej zakričala "merci". V tej chvíli Amélia cítila teplo pri duši. Takto plynuli dni, týždne, noci. Každý večer ako zaspávala, dala si predsavzatie, že pomôže aspoň jednému človeku každý deň. Raz stretla muža v jej veku, ktorý sa zaoberal podobnou činnosťou ako ona. Tiež raz našiel poklad a rozhodol sa pomáhať ľuďom. On však pomocou listov. Ako vo filme "Dopisy pre Júliu" . Hľadal staré zamilované listy a tak dával nádej dávno zabudnutej láske. Boli ako stvorení pre seba. . . . a práve teraz, keď to mohlo byť tak nádherné som sa prebudila! Tomu sa hovorí zákon schválnosti. Ako zákon, že chleba vždy padne tou omastenou časťou na zem. Čo už .. možno nabudúce. Možno nabudúce to bude ešte krajšie.

A LITTLE MISTAKE

Dnes sa mi v škole naskytol veľmi škaredý obraz. Som sklamaná. Spolužiak si robí posmešky zo spolužiaka. Kolektív z kolektívu. Najlepší priatelia sú za chrbtom najväčší nepriatelia. Kde sú tie časy, keď sa všetci držali hesla jeden za všetkých, všetci za jedného? Kde sú tie časy, keď mal z nejakej hlúposti zle celý kolektív, než by mali niekoho prezradiť. Kde to všetko je? Kde sa to vytratilo? Kde sa vytratila tá stredoškolská atmosféra? . . . Neviem. Vážne neviem. Ale predstavovala som si to inak. Celú strednú školu som si predstavovala trošku inak. Kde sú tí polo dospelí ľudia? Kde sú tí inteligentní študenti, ktorí majú logiku úplne na inej úrovni ako deti na základnej škole? Musím povedať fuj. Jedno veľké fuj. V tejto dobe dobrý kolektív je už hádam rarita. V tejto dobe je dobrý kolektív niečo výnimočné. Niečo nepoznané. A prečo? Prečo to nemôže byť ako za starých časov? Prečo na škole nemôžu byť decká ako z filmu Cry Baby, kde sa Uřvánka zastali jeho spolužiaci? Na viacerých školách vládne jedna včelia kráľovná a jej poskokovia. Alebo naopak. Princ a žaby. Je to smutné. Je to smutné, lebo vtedy sa bojíme povedať to čo si myslíme. Bojíme sa ako zareagujú druhý. Bojíme sa ako zareaguje ten vodca stáda. A preto sme umlčaní. Málo kto vie že medzi nami sa skrýva možno budúci Beethoven alebo druhá Rowlingová. Nebojte sa vyjadriť svoj názor! Nebojte ukázať čo vo vás je! Vy ste tí, čo vytvárajú svet okolo nás. Vy ste tí, čo zapĺňajú ulice a davy ľudí. Patríte sem ako ktokoľvek iný. . . Pamätajte. Všetci ste jedineční. Každý jeden z vás je jedinečný. Každý jeden z vás je NIEKTO, bez koho by svet nemohol jestvovať. Život si musíte užívať naplno! A naplno myslím ozaj naplno. Moji spolužiaci mi hovoria: To hovorí tá pravá! . . . zato, že nepijem, nefajčím, nehúlim a nechodím na zábavy si nemôžem užívať život? . . . ale áno, môžem J život si užívam už len tým, že dýcham. Že môžem chodiť, že nie som vážne chorá a že mám šťastný život. Teším sa zo slnka, z dažďa, dúhy. Teším sa z ľudí, ktorí sú ako ja. Teším sa, keď môžem pomôcť niekomu, kto to veľmi potrebuje. Snažím sa tešiť z každého momentu, ktorý sa mi naskytne. Samozrejme, nemám stále šťastie na lúče slnka, ktoré mi rozjasnia tvár... no to je dobre. Všetko zlé je na niečo dobré. Zo všetkého si beriem príklad. Zo všetkého. A myslím si, že to je práve tá cesta dospievania. Týmto dospievam. Skúsenosťami zo života. Keď prejdem týmto obdobím a budem o niečo múdrejšia, môžem si povedať uff dospela si! Po tomto výkričníku som napísala 440 slov.  Pre vás nemajú taký zmysel a podstatu, no zoberte si aspoň niečo z toho. Posúvajte ich ďalej a ďalej.

Čo vám ešte poviem. Dnes som si vyzdvihla fotky. Celkom vyšli, takže sa teším. No a okrem fotiek máme hladovku. Viete, internátny život. Tu nemáme maminu, ktorá nám dá bebebrumíka, keď máme chuť na sladké. Tu máme rožky a karičku, ktorej je stále menej a menej. No a ja som ešte k tomu rožky zabudla na radiátori, takže to bolo zaujímavé. .. Práve som sa pozrela von oknom a mám výhľad na šíru Petržalku haha. Áno Petržalka. Všade samé baráky, firmy a nič iné. Sem-tam strom. Je to tu ako bludisko. Štastie, že máme pri intráku aspoň ihrisko a 4 stromy aj s haluzami. Poviem vám, Silvia sem dávno nepísala žiadny príspevok. Teda haha ak si pamätám 1, a aj to bolo spoločné. Ale ona sa posnaží. Teraz nemá moc na čom písať. . . . ja musím jednu vec povedať. Som strašne rada, že som ju spoznala. Je vážne úplne super. Ona je ako ja. Úplne. Robíme také isté hlúposti, a tak.. poznáte to. Dúfam, že to takto zostane aj naďalej. Dúfam, že to naše kamarátstvo ostane aj naďalej. Nerada by som prišla o takú osobu aká je ona. 

TIME AND DAILY ROUTINE

Čo si predstavujete pod pojmom Daily routine? Myslím si, že u každého je to inak. U mňa je to priebeh môjho dňa. Teda nie tak celkom. Ja nemám každodennú rutinu. Každý deň je iný. Nie je to tak, že vstanem o 6 ráno, umyjem si zuby, pôjdem do školy unudená na smrť, v škole sedím a meditujem aby už bol koniec a potom prídem zase domov, osprchujem sa a zaľahnem. Nie. Tak to nie je. Snažím sa prežívať každý deň inak. Ráno vstanem a potom sa vydám na púť. Nepoznanú púť. Vydávam sa za dobrodružstvom. Nikto nevie čo sa stane dopredu. A ako už viete, na náhody neverím. Jednoducho neexistujú. Verím na osud. Teda na knihu. Poviete si –knihu-? Áno knihu. Knihu, v ktorej je všetko spísané. Budúcnosť. Ja si ju moc neplánujem. Teda aspoň takú blízku. Nechám to na osud. Všetko. Preto som každé ráno tak nadšená. Teším sa a zároveň som zvedavá čo sa za ten jedinučký deň stane. Môže sa stať hocičo. Dobré ale zároveň aj zlé veci. No a čo! To k životu predsa patrí. Človek sa musí naučiť vyrovnávať s vecami. Aj keď niektoré sa dajú ťažko prekúsnuť. Treba to nechať plávať. Aspoň podľa mňa. Po čase sa to vykryštalizuje. Obdivujem ľudí, ktorí vedia veci riešiť s toľkým pokojom. Kľudom. Na mne je práve táto vec pokladaná za mínus. Neviem riešiť veci. Jednoducho neviem. No dúfam, že sa naučím. Síce nemám už veľa času, no ja dúfam, že práve on ma to naučí. Dúfam, že pri plynutí času sa toho naučím viac, než za tých 16 rokov života.

   Trochu som sa odklonila od témy dnešného „príbehu“. Ani neviem prečo. Príbehu. Keď si to tak zoberiete, každý si píšeme svoj príbeh. Teraz som sa pousmiala. Usmievam sa od ucha k uchu. V tejto chvíli som strašne šťastná. Nevšímam si svet okolo mňa, vnímam iba moju myseľ. A pomaly zaspávam pri monitori, takže sa mi mihajú sny. Teda niečo také. Oči mi klipkajú, no myseľ je spojená s fantáziou mojej bujnej predstavivosti. Sny. Sny je ako kino pre chudobných. Neplatí sa tam vstupné. Môžete tak nahliadnuť kedy len chcete. Film si môžete vybrať taktiež. A . . . a keď sa posnažíte, bude z toho krásna skutočnosť. Sny si môžeme pretvárať podľa vlastných predstáv. Preto rada snívam. Haha. Snívam. . . Dosť o snívaní. Mala som písať o mojom každodennom dobrodružstve a nakoniec to prešlo do kapitoly menom Osud, neskôr Sny. Vážne už ani neviem čo píšem. Trepem len tak z brucha. Povedala som si, že si  ľahnem do postele, notebook položím na kolená a budem spisovateľka. Haha. Povedala som, raz napíšem knihu. A nebude to hocijaká kniha. Bude to most do dimenzie medzi svetom a ľudstvom. Kniha, ktorá zaujme aj človeka, ktorý iba lúšti krížovky. Ktorý si pozerá knižky s obrázkami, kde je minimum textu. Silné slová, že. To preto, lebo práve počúvam pesničku Two steps from Hell. Teda z toho filmu. No veď viete, tá s huslami, čelom a tak .. Ach. Zajtra do školy. No pred tým musím ísť rýchlo vyzdvihnúť fotky, na ktoré som dnes zabudla. Teším sa. Teším sa na každý deň. Teším sa na každé ráno, na každé popoludnie, večer.. teším sa stále.

Prajem krásny večer. 

SECTION

FOTKY MAJÚ BYŤ ČIERNO-BIELE, LEN AKOSI SA TÁ FARBA DOKAFRALA TU NA STRÁNKE
Ako začať.. Teda odkiaľ a pokiaľ. Ako viete, som veľmi výrečná a keby mám všetko rozoberať do detailu, bol by z toho druhý Hamlet. A keďže som asi tak vo vašom veku viem, že Hamlet nie je naše obľúbené čítanie. Takže -byť, či nebyť?- ..Srandujem. Napadlo ma odkiaľ mám začať, aby to dávalo význam. Začnem asi tou otrepanou frázou Once upon a time alebo ako to u nás poznáme, Kde bolo-tam bolo. Bola raz jedna dedinka menom Chtelnica. Uprostred Chtelnice kaštieľ a na konci dom. Nie veľký, nie malý. Bol biely. A okolo neho KOPEC ZAUJÍMAVÝCH VECÍ. Menší lesík, anglický trávnik, drevo, chodník. Keď som sa tak lepšie zapozerala, zistila som, že to nie je len lesík, trávnik, drevo či chodník. Bolo to niečo viac. Niečo, čo sa nedalo opísať. Niečo, čo vyzeralo tak obyčajne ale pri tom to bolo neobyčajné. Niečo, čo tvorilo inú dimenziu. Iný pohľad na svet. Začala som si uvedomovať nadvládu medzi mojou fantáziou a vonkajším svetom. Začala som sa na veci pozerať úplne inak ako pred tým. . . toto obyčajné, jarné popoludnie sa stalo vstupnou bránou do môjho sveta. Vstupnou bránou zachytávania reality ako takej. Reality, akú vidím ja. Ja. Každý vidíme veci inak. Ako aj ja. Začala som zachytávať určité momenty zo života. Momenty, ktoré stoja za to, aby boli zväčnené.
   Najprv to boli farebné fotky. Fotky ako každé ostatné. Veď viete, tie naturalistické motívy prírody. Kaluže, potoky.. Neskôr nastal v mojom živote zlom. Zlom, ktorý zmenil môj pohľad na svet od základov. Začala som sa venovať čierno-bielej fotografii. Snažím sa zachytiť životy ľudí. Šťastie, smútok, radosť. . . hnev. Snažím sa zachytiť nálady, pocity, myšlienky. Realitu, pred ktorou si viacero z nás zakrýva oči. Boja sa? Niektorí. Možno. Určite? Nikto nevie. Ja oči otvorím. Otvorím a dovolím aby mi ovládla zmýšľanie. Aby ovládla spúšť fotoaparátu. Milujem to. Milujem, keď čakám na jednom mieste bez pohybu, aby som mohla jedným pohybom vykresliť tú úžasnú situáciu. Ten úžasný kontrast medzi ľuďmi a prostredím.

Je to moja radosť. Študujem. A snažím sa každým záberom zlepšovať. A ja verím, že raz sa zlepším tak, že budem na seba hrdá. Že si splním môj najväčší sen.

vacances en Angleterre

     Predo mnou nie je nič. Nič len voda a za chrbtom útesy Francúzskej riviéry. Veľa vody. Pripomína mi spenené mlieko, ktoré sa vylialo pod trajektom. Je hlučná a tajomná. Hlboká a široká. So zavretými očami si vychutnávam ten šum a operu čajok. Čajky sa prebúdzajú s východom Slnka. Vlastne na mori sa všetko prebúdza s východom slnka. Aj ja. Pomaly otváram oči a pred mojimi očami sa mihajú siluety bielych kociek. Sme bližšie a bližšie. Kocky boli najprv rozmazané, no teraz ich vidím jasne. Žiadne kocky, žiadne kvádre. Útesy. Biele Doverské útesy! Čarokrásne Doverské útesy! Pri vychádzajúcom Slnku, sprevádzanom jeho teplými prenikavými lúčmi to tvorilo až dojímavú scenériu. Áno! KONEČNE! Sme na území Veľkej Británie, spojeného kráľovstva. Zelené lúky, biele útesy, tehlové domčeky, červená farba, ticho, ruch. . . jednoduchá definícia tohto krásneho kraja.

So vzrušením vystúpim z trajektu a náš autobus vyráža smer Paignton. Je to v celku dlhá cesta ale už TO, že som v Anglicku mi dodáva také vzrušenie a adrenalín, že mi cesta ubehne pomerne rýchlo. Ako si tak jazdíme po šťavnatých zatrávnených kopčekoch, ktoré sú okúzlujúce, spomedzi stromov zazrem kamene. Viete, len tak kamene. haha Nie. Popri ceste si len tak vylihuje Stonehenge. Krásny kromlech, ktorého obľúčujú davy ľudí. Na tak malom kúsku Zeme, toľký ruch. Toľké nadšenie! Ako som sa tak zahľadela do flóry Veľkej Británie, ani som si neuvedomila, že predo mnou stojí veľká biela tabuľa s názvom Paignton. . . počkajte. Paignton? Ten Paignton? Ach! Bože môj, veď my sme TU! Áno. bol to ten Paignton. Autobus zastavil na nejakom "parkovisku", ktoré sa skôr podobalo na križovatku. Spustil sa strašný lejak a my sme mali ísť do Zoo. Aj sme išli. Nič zaujímavé sa tam nestalo, až na to, že sme premokli ako špongia. Jednoducho zoologická... opice, opice a opice. Sem-tam krokodíl a tak. Hovorím, nič moc. NIEČO, nás ešte len čakalo. A to niečo, bolo zoznámenie s našimi hostiteľskými rodinami. Rodinami, u ktorých sme mali bývať. Teraz sme zastavili na skutočnom parkovisku a s napätím sme vyčkávali kedy si nás zoberú. Mňa a moju kamarátku Natálku si brali medzi poslednými. Teda ak mám povedať pravdu, bral si nás taxi. Čierny, malý model autíčka. . . buďte pre mňa za mňa aj farebný, len nás majte radi a dávajte nám jesť! to som si pomyslela, než nám zastavil pred domom našej "rodiny". Zatrúbil. Z dverí vyšla malá Číňanka, ktorá mi merala asi po prsia. Zakričala "HI GIRLS!" 

Povedzme si na rovinu, bolo to milé. No čo z toho, keď ona zase zaliezla do domu, vonku pršalo, priam lialo ako z krhly a my sme tam stáli ako zmoknuté kuriatka. Prestupovali sme z nohy na nohu a nevedeli čo ďalej. Nakoniec sme sa asi po 10 minútach opovážili vstúpiť do domu. A potom to už išlo PRIAM ako po masle. 

Videli sme kus sveta. Obrovské akvárium pripomínajúce sklenenú guľu, krásne vresoviská plné megalitov a divých poníkov, staré mestečká a dedinky s pochmúrnou upršanou atmosférou, prímorskú kultúru i kopčeky ako zo slávnej rozprávky Teletubbies. Skrátka nádhera! Najkrajšia vec na tých upršaných dňoch v Británii je tá, že vždy po daždi výjde Slnko. A keď to Slnko výjde, všetko je tak čarokrásne. Kvapky dažďa sa odrážajú na slnečných lúčoch a vzniká farebná pelerína zvaná dúha. Po daždi táto krajina vyzerá ako malé ľadové kráľovstvo posiate diamantami. 

Posledný deň, ktorý som mala stráviť v Anglicku sa konal v Londýne. Londýne? ANO! Londýn! ACH! To je miesto, do ktorého sa chce ísť snáď pozrieť každý. Prečo? Neviem. Teda viem. Viem môj dôvod. A to je asi tento: Má krásnu atmosféru. Takú zvláštnu. Prevláda tam červená, modrá, oranžová a čierna farba. Ranný ruch, pripomínajúci štebot kolibríkov, lemuje ulice. Spolu s prvými lúčami Slnka pomaly ožívajú. Rybie trhy sa napĺňajú, kaviarne začínajú vo veľkom variť kávu, ktorá rozvoniava Londýnom a pekárne vypekajú najrozličnejšie dobroty. Horúca čokoláda, muffin, výhľad na Temžu a v ruke macík Mr. Beana. A ano! Zabudla som. K tomu patrí ešte šľahačka a marshmallow. No a ešte už otrepané Slno. -Tomu sa hovorí dokonalá podívaná 

Neviem prečo ale fascinuje ma Mr. Bean. Zbožňujem ho. Je v ňom zachytený tipický anglikánsky život, honosnosť a mestký ruch. 

No a nakoniec som sa zase ocitla tu, na mojom rodnom Slovensku. . . nie je tu moc fotiek, ozaj iba pár.