19:49, vonku sa stmieva. Teda stmieva.. je prítmie. Aj u nás v dome. Som tu sama a poviem vám, tmu mám celkom rada. Predo mnou je monitor, ktorý mi svieti do tváre a zlepšuje viditelnosť na klávesnici. Zase počúvam hudbu. Ani neviem o čom mám písať. Už som rozmýšľala nad tým, že začnem byť ako ostatné blogerky. Viete, nechty, móda, vlasy .. ale potom ma čosi zastavilo. Asi pomyslenie na to, ako by som to všetko musela nafotiť, upraviť a tak. Mám dosť čo robiť v škole. A písanie je jednoduchšie. Viac ma napĺňa. Je to zvláštne. Teraz som odklonila hlavu od notebooku a rozhliadla som sa okolo seba. Tie soundtracky z Amélie robia také čaro. Myslím na budúcnosť. Zavrela som oči a pri predstave, čo by som chcela (teda mala) dosiahnuť, sa mierne pousmievam. Viete, teraz mi hrá tá klavírna Comptine d´un autre été. Nechcem sa opakovať, takže uzatvorme kapitolu Amélia a pokračujme :D Aj keď musím zas a znova povedať, že je to priam nadčasový film!
Jem horkú čokoládu a sem-tam vykúkam do tej hlbiny, čo sa skrýva vonku. Sama sebe sa čudujem , pretože horkú čokoládu moc nemusím. Až teraz vidím, že časy sa vážne menia.
Včera sa mi stala celkom taká vtipná vec. Teda ako sa to vezme. Jedna moja známa sa rozprávala s maminu a hovorila jej, že teraz je všetko iné. Že sa má úplne super! Uvoľnene. Všetko sa jej robí ľahšie. Úplne vypla. ..ja som sa jej spýtala "Boli ste na nejakej modlitbe? Joge, alebo očiste?" A ona mi iba s úsmevom odpovedala "Nie Peťka, rozviedla som sa" áno.. aj také veci sa v živote stávajú.
Zistila som, že mám viacero predstáv, ktoré by boli celkom pekné aj na realizovanie. Vždy keď zavriem oči moje myšlienky naplno pracujú. Moja predstavivosť akoby sa prebúdzala a bola vstupnou bránou no iného sveta. Prosím vás, keď si toto čítate, pustite si nejakú klavírnu pieseň. Vážne to pomôže. Vnesiete sa viac do riadkov. Chcela by som zažiť ráno, ktoré mi zostane navždy v pamäti. Na ktoré nikdy nezabudnem. Napríklad, že ma nezobudí budík presne na šiestu aby som prišla načas do školy. Niečo neobyčajné. Ráno by ma zobudil dážď. o deviatej. Otvorila by som okno a zhlboka nadýchla čerstvého vzduchu. Zacítila by som vôňu pivoniek a čerstvej horúcej čokolády. Zdola by na mňa zapískal chlapec. Cudzí. Vôbec ho nepoznám. Vykloním sa ešte viac z okna a on kývne rukou. Zavolá na mňa mojim menom. Má obrovský čierny dáždnik s bielymi bodkami. Neviem prečo ale rozbehnem sa za ním. Mám biele šaty, on čierne sako a čierny dáždnik. Vonku prší. Hneď ako výjdem z dverí, prikryje ma tým úchvatným dáždnikom. Usmejeme sa na seba a začneme utekať. Pochmúrne, chladné ulice Londýna sa nám zrazu zdajú byť výnimočné. Dáždnik odchodíme a utekáme bez neho. Robíme kontrast, všade, kde sa nachádzame. Z ničoho nič prestane pršať a výjde slnko. S príchodom slnečných, teplých ĺúčov zastaneme. Stojíme oproti sebe a nemo sa obdivujeme. Svet okolo nás akoby zastal. Čas akoby sa zastavil. Nevnímame nič len tlkot nášho srdca. Dlaňou mi prejde po tvári, aby som ju nemala od dažďa takú mokrú. Krásna chvíľa. Usmeje sa, zdrapí ma za ruku a zase utekáme ulicami Londýna. Zastavíme pred majestátnym námestím, v strede ktorého je piano. Obrovské biele piano. Sadneme si zaň a dvojručne hráme skladby. Ťahavé, melodické.. ,,ach. Práve ma z mojich predstáv niečo vyrušilo. Dostala som štikútku. Tak nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára