Ako začať.. Teda odkiaľ a pokiaľ. Ako viete, som veľmi výrečná a keby mám všetko rozoberať do detailu, bol by z toho druhý Hamlet. A keďže som asi tak vo vašom veku viem, že Hamlet nie je naše obľúbené čítanie. Takže -byť, či nebyť?- ..Srandujem. Napadlo ma odkiaľ mám začať, aby to dávalo význam. Začnem asi tou otrepanou frázou Once upon a time alebo ako to u nás poznáme, Kde bolo-tam bolo. Bola raz jedna dedinka menom Chtelnica. Uprostred Chtelnice kaštieľ a na konci dom. Nie veľký, nie malý. Bol biely. A okolo neho KOPEC ZAUJÍMAVÝCH VECÍ. Menší lesík, anglický trávnik, drevo, chodník. Keď som sa tak lepšie zapozerala, zistila som, že to nie je len lesík, trávnik, drevo či chodník. Bolo to niečo viac. Niečo, čo sa nedalo opísať. Niečo, čo vyzeralo tak obyčajne ale pri tom to bolo neobyčajné. Niečo, čo tvorilo inú dimenziu. Iný pohľad na svet. Začala som si uvedomovať nadvládu medzi mojou fantáziou a vonkajším svetom. Začala som sa na veci pozerať úplne inak ako pred tým. . . toto obyčajné, jarné popoludnie sa stalo vstupnou bránou do môjho sveta. Vstupnou bránou zachytávania reality ako takej. Reality, akú vidím ja. Ja. Každý vidíme veci inak. Ako aj ja. Začala som zachytávať určité momenty zo života. Momenty, ktoré stoja za to, aby boli zväčnené.
Najprv to boli farebné fotky. Fotky ako každé ostatné. Veď viete, tie naturalistické motívy prírody. Kaluže, potoky.. Neskôr nastal v mojom živote zlom. Zlom, ktorý zmenil môj pohľad na svet od základov. Začala som sa venovať čierno-bielej fotografii. Snažím sa zachytiť životy ľudí. Šťastie, smútok, radosť. . . hnev. Snažím sa zachytiť nálady, pocity, myšlienky. Realitu, pred ktorou si viacero z nás zakrýva oči. Boja sa? Niektorí. Možno. Určite? Nikto nevie. Ja oči otvorím. Otvorím a dovolím aby mi ovládla zmýšľanie. Aby ovládla spúšť fotoaparátu. Milujem to. Milujem, keď čakám na jednom mieste bez pohybu, aby som mohla jedným pohybom vykresliť tú úžasnú situáciu. Ten úžasný kontrast medzi ľuďmi a prostredím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára