Rozmýšľam. Pri klavíri sa vždy uvoľním. Nič nevnímam. Nič okrem tých krásnych ľubozvučných tónov, ktoré vydávajú čarovnú melódiu. Keď mám v sebe zlosť, sadnem si a hrám. Hrám a hrám. Po chvíli mi prestrieda meravý výraz na tvári úsmev a spokojnosť. Klavír, ono to je moja slabosť. Akoby to bol nejaký nástroj na rozjasnenie nálady, pocitov, myšlienok.. Dokáže vás navodiť na tú správnu notu. Áno. Slabosť. :)
Dnes sa ma moja veľmi dobrá kamarátka spýtala, kedy napíšem nový príspevok. Ani neviete ako ma to potešilo. Vážne. Je to úžasné. Je to úžasný pocit keď viem, že ma niekto z môjho okolia podporuje. Podporuje a ticho nezávidí alebo ticho nerobí zlobu. Ako to väčšina ľudí robí. Preto som rada, že sa nájdu výnimky ako je ONA. O čom ale písať..? V tejto chvíli je to pre mňa básnická otázka. Bohužiaľ si na ňu musím odpovedať sama. .. Niekedy si prajem tlačítko, ktoré po stlačení zodpovedá všetky moje otázky. Vyrieši problémy a všetko vybaví za mňa. Bolo by to pekné. Uznajme. Bezstarostný život. Ale povedzme si na rovinu, taký život by nás nebavil. Potrebujeme trochu stresu a adrenalínu do života. Každý z nás. . . . Akosi sa mi zapáčilo používať tie rečnícke otázky. Dám vám jednu. Už sa vám stalo, že v prvý školský deň ste zbadali chlapca? Asi áno. Každý predsa videl prvý školský deň nejakého chlapca. ..Ale teraz myslím takého, ktorý sa stal vašou tajnou, nazvime to """láskou"""? Takou tajnou, že o tom nemohol nikto vedieť? Nikto, lebo by bolo z toho zle? Boli by ste na hambu celej škole? .. Nemohli ste ho mať, lebo on bol niečo výnimočné. Iná liga ako vy. Nekorunovaný princ vašej školy. A vy ste len so smutnými očami prechádzali okolo neho a on si vás ani len nevšimol. Ba ano všimol. Keď ste zakopli a skoro ste rozliali horúcu čokoládu. Vtedy sa na vás poriadne pozrel prvý krát a aj to si z vás iba vystrelil. A poriadne! Vy ste so slzami v očiach odišli. Stalo sa vám to, že ste si konečne našli chlapca, no aj tak ste stále mysleli na toho, ktorý vám nikdy nemôže patriť. Pri každom dotyku z jeho strany ste cítili dotyk vášho vysnívaného. Nakoniec to vypršalo a z dotykov sa stali spomienky. Potom ste boli zase bez nikoho. No stále myslíte na tú dotyčnú osobu. Spolužiaci sa stále čudujú prečo ste ste smutní, no vy len poviete "Neviem". No odpoveď pre nich je skrytá práve TU. Mali ste niekedy pocit, že sa mu ani len nemôžete rovnať? Že mu nesiahate ani po päty? Sledovali ste každý jeho pohyb, mimiku tváre, milovali ste jeho úsmev? Aj napriek tomu, že bol trošku horenos? ... Vedeli ste, že sa neoplatí ani len naňho pozrieť.. No tomu sa poručiť nedá. Ďakujem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára