histoire d'amour

   Je 20:31, teda ..už 20:32. Pozerám Améliu. Práve mi sekla ..a už zase ide. Musím sa vám pochváliť, že som ten film ani nevnímala. Nechala som sa uniesť. Dejom, piesňami, prostredím. Zavrela som oči a začala som si tvoriť vlastný príbeh. Príbeh o mne, tak trochu v Améliinom podaní. Priťahujú ma divné veci. Všetko čo sa okolo mňa deje a je neobyčajné. Ach. Počúvam všetky soundtracky z toho nádherného filmu! Tie francúzske prvky: harmonika,píšťalka, sem-tam klavír. Krása!

    Preto vám poviem príbeh. Bude to príbeh obyčajne neobyčajný. V pozadí tohoto celého sa prelínajú piesne od Yanna Tiersena. Prosím pustite si https://www.youtube.com/watch?v=Ciqf8yMVzAk . Príbeh bude o malom dievčatku. O dievčatku s veľkou, teda obrovskou predstavivosťou. V detstve nemalo veľa kamarátov. Bola odizolovaná od  života obyčajného dieťaťa. Jej mama bola učiteľka a jej otec ..už neviem. Viem iba jedno- vyhýbal sa čo i len jediného dotyku jeho dcéry. Ona bola z toho smutná. Keď mala 8 rokov, zomrela jej mama. Ale ona stále pokračovala. Predstavovala si, že záhradní trpaslíci sú jej súrodenci, po ktorých tak strašne túžila. Predstavovala si, že raz bude môcť lietať ako husi, ktoré sa premávali každý deň nad jej domom. Vždy keď pršalo, pozerala na okno aj keď cez neho nevidela. Predstavovala si, aký svet sa nachádza keď vonku prší. Nie taký, aký ho vidí každý človek. Iný. Namiesto dažďových kvapiek padá čokoláda. Milovala vôňu po daždi a neznášala, keď v starých filmoch šoféri nedávali pozor na cestu. Milovala dážď. Milovala rozbíjanie krusty čajovou lyžičkou, prechádzanie sa po Paríži, zasunutie ruky do vreca s obilím.  Keď mohla výjsť von a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Neznášala silné slnko, ktoré jej pálilo do očí, a tiež neznášala keď vyšla von z dverí a ofúkol ju studený vzduch. Keď dospela, nič sa nezmenilo. Stále ju upokojovalo hádzanie žabiek do rieky. Celý život sa jej zmení v okamihu. Píše sa rok 1997, 31.august. Deň úmrtia princeznej Diany. Táto zdrcujúca správa ju na toľko zarazila, že upustila flakón a ten sa odkotúľal. Narazil na kachličku. Tá kachlička sa odtrhla. Teda odlepila. Teda.. bola to kachlička? Keď ju dala preč, uvidela tam tajnú chodbičku. Malá ako pre myši. V nej kovová škatuľka. V škatuľke autíčko, sklenená gulička, fotka.. Objavila poklad malého chlapca. Chlapca, ktorý si to schoval asi 50 rokov dozadu. Popri pátraní sa zoznámi so skleneným mužom, ktorý maľuje každý rok taký istý obraz. Má krehké ruky, preto má všetok nábytok obviazaný handrami. Čo i len jemný styk s jeho rukami môže predznamenať katastrofu. Keď nájde "chlapca" nepriamo mu odovzdá kovovú schránku. V tej schránke bol zhrnutý jeho život. Jeho celé detstvo. Ona má z toho dobrý pocit. V tej chvíli sa rozhodla, že začne zasahovať ľuďom do života. Teraz sa to celé akosi mení. Vymyká sa to z deja. Tak teda počúvajte.
   Počas ranej precházky krásnej Paríži, časti Montmartr, uvidí na ulici chlapca. Na hlave má hnedú baretku, prešivák a zodraté topánky. Sedí na zemi a opiera sa o múr kostola. Ruku má nastrčenú a v nej hrdzavú plechovku. Oči mal zavreté. Silno zvierajúce viečka poukazovali na strach a smútok. Ľudia ho obchádzajú, sem-tam si doňho malé deti kopnú. Inak sa iba "prediera" davom. Keď to zbadala, podivne sa usmiala, pristúpila k nemu, otvorila mu oči a ešte raz sa usmiala. Lúče slnka jej lemovali tvár a zdôrazňovali úsmev. Chlapec zostal sedieť s otvorenými očami a zatajeným dychom. Zomrela mu mama a od vtedy sa bál otvoriť oči. Mal ich zavreté. Nech sa dialo čo chcelo. Chytila ho za ruku a previedla ulicou. Do života mu dala toľko radosti, toľko tepla. Keď nepočúvate piesne, ktoré som vám hore napísala, neprenesiete sa do deja. Tak preto vám hovorím, zapnite to, kým nie je neskoro.
   Na ďalšom rohu ulice natrafila na vdovu. osamotenú starú vdovu, ktorá aj napriek času smútila za svojim manželom. Plakala. Je plač sa rozjímal vo vlnách smútku a emócií. Vyžarovalo z nej neskutočne veľa lásky, akú Amélia doteraz ešte nepoznala. Podišla k nej a prstami jej rozšírila ústa. Utrela slzy na tvári a usmiala sa. Vtedy na ňu zase zasvietilo slnko, ktoré jej lemovalo obrys tváre. Bola ako blesk z jasného neba. Otočila sa a kráčala vlastnou cestou. Ako mizla v diaľke, žena jej zakričala "merci". V tej chvíli Amélia cítila teplo pri duši. Takto plynuli dni, týždne, noci. Každý večer ako zaspávala, dala si predsavzatie, že pomôže aspoň jednému človeku každý deň. Raz stretla muža v jej veku, ktorý sa zaoberal podobnou činnosťou ako ona. Tiež raz našiel poklad a rozhodol sa pomáhať ľuďom. On však pomocou listov. Ako vo filme "Dopisy pre Júliu" . Hľadal staré zamilované listy a tak dával nádej dávno zabudnutej láske. Boli ako stvorení pre seba. . . . a práve teraz, keď to mohlo byť tak nádherné som sa prebudila! Tomu sa hovorí zákon schválnosti. Ako zákon, že chleba vždy padne tou omastenou časťou na zem. Čo už .. možno nabudúce. Možno nabudúce to bude ešte krajšie.