Blížia sa Vianoce. Možno skoro, možno neskoro. Pre niekoho skoro, pre iného neskoro. Vianoce nepredstavujú reklamy typu "Čo si želáte pod stromček", ktoré chodia už od októbra. Vianoce sú samé o sebe nežné a silné slovo. Majú obrovskú iskru. Plamienok nádeje. Teplo. Vrúcne objatia. Keď sa stretne celá rodina. Niektorí z nás si nemôžu takýto luxus dovoliť. Dokonca ani spatriť svojich najbližších... Skúste si uvedomiť, čo som týmto chcela povedať. :)
pondelok 27. októbra 2014
POKÚSTE SA
Dnes ráno sa obrátila strana v kalendári na 27 októbra. Viete čo sa stalo v tento deň? Ani ja. A nikto ani nevie čo sa stane. Možno sa stane niečo, čo zmení svet. Katastrofa alebo naopak niečo pozitívne. Ako napríklad liek na ebolu či rakovinu. Nikto nevie. Presne. Nikto. No každý z nás môže napomôcť zmene. Bez ohľadu na vek, postavenie či povolanie. Všetci sme si rovní. Muži. Ženy. Deti. Všetci.. Boli sme stvorení na to, aby sme si vzájomne pomáhali. Aby sme žili v dokonalej a mieromilovnej symbióze človeka s prírodou. Bohužiaľ, v jeden deň sa zrodila pýcha. Po pýche nasledoval pád a po páde hnev. Hnev bol taký silný, že vytvoril svojich príbuzných: násilie a závistlivosť. Ľudia sa nevedeli brániť týmto elementom. Podľahli im. Lebo boli slabí. Báli sa. No niektorí sa im vzopreli. Stali sa z nich dobrí ľudia. Celé stáročia a generácie sa to všetko tradovalo. Nanešťastie, aj dnes máme dobrých a zlých ľudí. Ešte pred tým, ako dozreje charakter, môžu si vybrať akou cestou pôjdu. Nechajú sa ovládnuť alebo sa vzoprú? Vzoprenie vyžaduje veľa námahy, stratégie.. Preto si po väčšine vyberajú tú najľahšiu cestu. Zlo. Je tak ľahké robiť navôkol zlo. Intrigy. Prečo si vyberajú tú najľahšiu cestu? Prečo? Zlatá stredná im tiež nevonia. A tá najťažšia už vôbec nie. Nesnažia sa. Nemajú ani len štipku hrdosti. Ide im len o holé prežitie. Neberú do úvahy ostatné duše. Myslia len na seba! ..možno sa boja. Sklamania? Môžu stratiť alebo zvíťaziť. No a sádzka je obrovská. Výhra naozaj veľká. Vedie cez najťažšiu a najstrašidelnejšiu cetstu. Ale nič nie je zadarmo. Nič nebude ako v perinke, pokiaľ sa na tom nenadreme.
štvrtok 16. októbra 2014
PEOPLE LIKE PEOPLE
Ak dovolíte, dnes začnem vážnejšou témou. Opadlo zo mňa všetko nadšenie zo začínajúcej jesene a moja tvár opäť skamenela. Nuž, raz je to už tak. Idea môjho dnešného rozprávania znie: "Vážime si ľudí navzájom? Vážime si sami seba navzájom?"
Prečo som začala tak kriticky? Má to vysvetlenie. Zapamätajte si, že všetko má vysvetlenie. Všetko má malý uzlík, ktorý sa dá rozuzliť. Treba sa potrápiť. Netreba si vyberať tú najľahšiu cestu. Hovorí sa zlatá- stredná cesta. U mňa to neplatí. U mňa je diamant tá najťažšia, pretože si chcem zaslúžiť to, po čom túžim! Zase som odbočila.. prepáčte. Kde som skončila? Aha. Už viem. Po vyučovaní som išla fotiť na hrad. Robíme tam fotografické cvičenia do školy. Na Patrónke som nastúpila na 207. Kto to tam trochu poznáte, viete, že je to trolejbus. Bolo to okolo 4, keď sa ľudia vracajú z práce domov. Trolejbus bol poloprázdny, tak som si sadla. Skrčená v kúte kolesového vozidla som potichu pozorovala cestujúcich, ktorých by ste na jednej ruke spočítali. No postupne ako sa trolejbus blížil k môjmu cieľu, cestujúcich pribúdalo viac a viac. Starí ľudia. Okolo 50.. niektorí viac. Keď som sa na nich pozrela, videla som sever a juh. 2 magnety. Opačné strany. Skromnosť a Márnotratnosť. Chudobu a bohatstvo. Jednoduchosť a gýč. Uprimný a neúprimný pohľad. Pri pohľade na ženu L (ľavá strana) sa mi chcelo plakať. Skromná, útla postava. Oblečenie bolo tiež skromné. Dlhé šedinky sťa strieborný podnos skrývali v sebe tajomstvo. Jej pohľad bol úprimný. Ale to, čo ma dostalo boli slzy. A telefonát. Viem, že je nevychované počúvať druhých rozhovory ale toto sa nedalo prehliadnuť. Z jej úst vyšla veta, ktorá hovorila za všetko. Jej význam bol chladný! Zákerný! No jej podanie bolo ako vánok. Príde a odíde. Povedala presne toto "Nedá sa stým niečo urobiť? Dobre Petrík. (plač)... čo budeme robiť, keď nám ho zoberú? Kam pôjdeme? Už je zima. Bez bytu. (plač)..." Po tomto som prestala dýchať a rozplakala som sa aj ja. Tá babička sa na mňa pozrela a usmiala sa. No potom začala plakať zase. V rukách žmolila handrový kapesník. Potom si vytiahla z tašky suchý rožok a jej krehkými zúbkami odkusovala. Taká bola chúďatko vyklepaná, že jej to vypadávalo z pusy. Plakala. Strašne plakala. ...No a tá druhá? Tá druhá matróna, ktorá bola vymachlená ako do klubu tranzvestitov preguľovala tie svoje kleopatrovské okále. Strašný hnev som pociťovala. Mala som chuť jej niečo povedať. ..či veríte, či nie, viete čo urobila? Tá stará ježibaba s celou silou buchla tú starenku do ramena a začala kričať, že jej pokazila celý deň. Že dnes svieti pekne slniečko a ona tu počúva kvílenie starej baby! Že každý si za svoje šťastie môže sám! ..nemala som slov. Ešte aj mne vynadala "Čo tak pozeráš? Ach tí dnešní puberťáci" .. takéto babizne odporné, hnusné by som najradšej poslala na Srí Lanku. Hodila by som ich rovno pred stáda slonov. Potom by sa spamätali. Čo vám poviem. Bola to zbohatlíčka. Kabelku Chanel, šál Louis Vuitton.
Vážime si druhých ľudí? Vážime si sami seba navzájom? ..prepáčte ale po tomto odpornom zážitku som sklamaná zo všetkých ľudí.
Prečo som začala tak kriticky? Má to vysvetlenie. Zapamätajte si, že všetko má vysvetlenie. Všetko má malý uzlík, ktorý sa dá rozuzliť. Treba sa potrápiť. Netreba si vyberať tú najľahšiu cestu. Hovorí sa zlatá- stredná cesta. U mňa to neplatí. U mňa je diamant tá najťažšia, pretože si chcem zaslúžiť to, po čom túžim! Zase som odbočila.. prepáčte. Kde som skončila? Aha. Už viem. Po vyučovaní som išla fotiť na hrad. Robíme tam fotografické cvičenia do školy. Na Patrónke som nastúpila na 207. Kto to tam trochu poznáte, viete, že je to trolejbus. Bolo to okolo 4, keď sa ľudia vracajú z práce domov. Trolejbus bol poloprázdny, tak som si sadla. Skrčená v kúte kolesového vozidla som potichu pozorovala cestujúcich, ktorých by ste na jednej ruke spočítali. No postupne ako sa trolejbus blížil k môjmu cieľu, cestujúcich pribúdalo viac a viac. Starí ľudia. Okolo 50.. niektorí viac. Keď som sa na nich pozrela, videla som sever a juh. 2 magnety. Opačné strany. Skromnosť a Márnotratnosť. Chudobu a bohatstvo. Jednoduchosť a gýč. Uprimný a neúprimný pohľad. Pri pohľade na ženu L (ľavá strana) sa mi chcelo plakať. Skromná, útla postava. Oblečenie bolo tiež skromné. Dlhé šedinky sťa strieborný podnos skrývali v sebe tajomstvo. Jej pohľad bol úprimný. Ale to, čo ma dostalo boli slzy. A telefonát. Viem, že je nevychované počúvať druhých rozhovory ale toto sa nedalo prehliadnuť. Z jej úst vyšla veta, ktorá hovorila za všetko. Jej význam bol chladný! Zákerný! No jej podanie bolo ako vánok. Príde a odíde. Povedala presne toto "Nedá sa stým niečo urobiť? Dobre Petrík. (plač)... čo budeme robiť, keď nám ho zoberú? Kam pôjdeme? Už je zima. Bez bytu. (plač)..." Po tomto som prestala dýchať a rozplakala som sa aj ja. Tá babička sa na mňa pozrela a usmiala sa. No potom začala plakať zase. V rukách žmolila handrový kapesník. Potom si vytiahla z tašky suchý rožok a jej krehkými zúbkami odkusovala. Taká bola chúďatko vyklepaná, že jej to vypadávalo z pusy. Plakala. Strašne plakala. ...No a tá druhá? Tá druhá matróna, ktorá bola vymachlená ako do klubu tranzvestitov preguľovala tie svoje kleopatrovské okále. Strašný hnev som pociťovala. Mala som chuť jej niečo povedať. ..či veríte, či nie, viete čo urobila? Tá stará ježibaba s celou silou buchla tú starenku do ramena a začala kričať, že jej pokazila celý deň. Že dnes svieti pekne slniečko a ona tu počúva kvílenie starej baby! Že každý si za svoje šťastie môže sám! ..nemala som slov. Ešte aj mne vynadala "Čo tak pozeráš? Ach tí dnešní puberťáci" .. takéto babizne odporné, hnusné by som najradšej poslala na Srí Lanku. Hodila by som ich rovno pred stáda slonov. Potom by sa spamätali. Čo vám poviem. Bola to zbohatlíčka. Kabelku Chanel, šál Louis Vuitton.
Vážime si druhých ľudí? Vážime si sami seba navzájom? ..prepáčte ale po tomto odpornom zážitku som sklamaná zo všetkých ľudí.
pondelok 13. októbra 2014
WHAT IS HAPPENING TO ME?
Coldplay. Passenger. One Republic. Jonathan Clay. Petra! Čo sa to s tebou deje?! Akosi nám mäkneš. Nie. Určite nie. Ale áno! Nie! Áno! NIE!!! nebojte sa. Nemám schizofréniu :) Iba som mierne rozpoložená. Pohádala som sa s matkou, kamarát ide na pohovor to elite model a mne prišla zlá bunda. :D Ja ani neviem či sa mám tešiť alebo plakať. Na šťastie, večer ideme pozerať pach krve aaa. Pochybujem, že sa vám bude tento príspevok páčiť. Mám takú veľkú chuť sa smiať. :D Neuveríte ale aj teraz sa smejem ako zmyslov zbavená. Som sama na bunke. Teda, Diana (spolubývajúca) sa sprchuje. Mám slúchatká, hrá mi Counting star a vyslovene sa "REHOCEM". Dnes žiadne vážne príspevky. Žiadne vážne výroky by me. Neviem prečo som zostala z ničoho nič taká šťastná. OOO. Čo ti je. Takú pesničku som prepala!
Bloodhound Gang - The Bad Touch!!!!
To sú tí týpkovci prezlečení za opice :D To je úplne super!!! Iba refrén spievam. ÁÁ Discovery channel. Píšem si práve s mojou kamarátkou Baškou. Ona mi objednala tú bundu. A teraz mi poslala fotky. Je úplne super! Neviem čo riešila. Baša, keď to čítať, aký máš z toho pocit? :DD Dnes nie som vo svojej koži. Je večer a takýto energický večer som už dlho nemala :D Inak, začala som si pre seba písať knihu. Haha.
Ešte raz som si ju musela pustiť :D Bože. Ja sa aj budem hambiť publikovať takéto niečo :D Zajtra keď vytriezvem z mojej nálady sa budem červenať ako tento panáčik. Inak. Také šaty budem mať. Svadobné. A takto sa cítim niekedy. Keď pozerám filmy .. a tak. :D Radšej sa majte! :D
..............ešte ateliérové TOPKY:
..............ešte ateliérové TOPKY:
sobota 4. októbra 2014
SOMETIMES WE ARE HAPPY
Zajtra to bude týždeň, čo som napísala pesimistický príspevok. Od vtedy sa toho udialo veľa. Chcete vedieť čo? Čítajte ďalej a dozviete sa.
Nedeľa
Ráno, 8 hodín. Slnečné lúče sa predierajú cez malé škárky bielej čipkovanej záclony, dlhej až po zem. Babička má tieto záclony po celom dome. Milujem ich. Keď som bola malá, vždy som sa do nich motala. Bola som ako na zámku. Fascinovali ma. Ako dieťa som si neuvedomovala, že je to záclona. V tom obyčajnom kúsku látky som videla snehovú krajinu. Útočisko pred svetom dospelých. Vtedy som to tak cítila. No listy začali opadávať a kvety znovu rozkvitať.
Naraňajkovala som sa- čaj a ovocie. Deň sa pomaly vláčil ako mačacie klbko. Potom som dostala geniálny nápad! Pôjdem sa bicyklovať a pri tom fotiť nejaké veci do školy. Bolo príjemne teplo. Ak ste niekto videli film Prázdniny v Ríme, viete si to predstaviť. Vyšlapala som strmú lúku a ľahla si na horizont. Vtedy som moju bicyklu pomenovala Blue-sky. Asi pre to, že nebo bolo nízko haha a jej škála modrastých odtieňov vábila ako modrá cucu vata.
Keď som mala celý zadok mokrý od trávy, rozhodla som sa pre návrat domov. Nasadla som na Blue-sky, pustila nahlas THe house of rising sun a letela ako strela. Myši sa uhýňali mojim kolesám, košík na kormáne skákal v rytme vetra a ja som s pravou rukou akože pridávala plyn. Dokonca som aj vrndžala ako motorka. Keď som sa dostala na asfaltovú cestu, ruky aj nohy sa mi klepali ako keby som 10 rokov cvičila box. Potrebovala som sa vyblázniť.
Potom nadišiel večer
Naraňajkovala som sa- čaj a ovocie. Deň sa pomaly vláčil ako mačacie klbko. Potom som dostala geniálny nápad! Pôjdem sa bicyklovať a pri tom fotiť nejaké veci do školy. Bolo príjemne teplo. Ak ste niekto videli film Prázdniny v Ríme, viete si to predstaviť. Vyšlapala som strmú lúku a ľahla si na horizont. Vtedy som moju bicyklu pomenovala Blue-sky. Asi pre to, že nebo bolo nízko haha a jej škála modrastých odtieňov vábila ako modrá cucu vata.
Keď som mala celý zadok mokrý od trávy, rozhodla som sa pre návrat domov. Nasadla som na Blue-sky, pustila nahlas THe house of rising sun a letela ako strela. Myši sa uhýňali mojim kolesám, košík na kormáne skákal v rytme vetra a ja som s pravou rukou akože pridávala plyn. Dokonca som aj vrndžala ako motorka. Keď som sa dostala na asfaltovú cestu, ruky aj nohy sa mi klepali ako keby som 10 rokov cvičila box. Potrebovala som sa vyblázniť.
Potom nadišiel večer
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)