Pozri. Kvety. Všade samé kvety. Krásne, však. Zima je najkrajší maliar. Dokáže všetko načo si pomyslíš. Treba len zavrieť oči a poprechádzať sa po mysli. Zaželaj si niečo a ona ti to splní. Je magická. Dáva na teba pozor keď spíš. Dáva na teba pozor keď spadneš na zem. Zachytí ťa do svojich strážnych oblakov. Zima je tvoj priateľ. . . „Stanem sa niekedy zimou?“. . . Iste. Ak budeš mať fantáziu a štipku chladu, staneš. (úsmev) Ale na to máš ešte čas. . . „Sľubujem že budem. Ešte lepšia než ona. To sľubujem mami. Vieš, niekedy mi hovoria aby som robila to, čo nechcem. Ale neposlúcham ich. Poslúchnem iba teba.“
Z detstva si
moc nepamätám. Je pár momentov, ktoré by som najradšej natlačila do fľaše
a do nej hodila zápalnú šnúru. No niektoré sú magické. Zvláštne. Majú
zvláštne čaro. Od kedy som si začala pamätať veci, od vtedy viem, že sa moji
rodičia hádali. Bola som malá a na 4 ročné dievčatko to bola ťažká úloha.
Po pospájaní všemožných útržkov som si vydedukovala, že otec je závislý na
čudných cukríkoch a matka je nešťastná maliarka, ktorej sa nedarí.
V našej rodine bol len žiaľ. Harmónia, ktorá prekypovala zo susedných
rodín ma ubíjala. V tom čase napätie v našej domácnosti gradovalo.
Z jedného dňa na druhý. Každým dňom sa mi zväčšovali rany smútku. Otec sa
na mňa ani len nepozrel a matka ma jej odmietavým pohľadom odháňala preč.
Preč od seba. Ďaleko od útočiska. Ďaleko od domova. Utiahla som sa
v tmavom kúte v podkroví. Bola tma. Jediné svetlo, ktoré som
v tej chvíli spatrila bolo svetlo pouličných lámp. Lampy a dlhé
ťahavé konáre dubu mi ponúkli v podkroví nové útočisko. Nový domov. Cítila
som sa bezpečne. Žiaden krik, násilie a ani zúfalstvo. Práve naopak. Nová
krajina. Novo objavený svet. Mnou. Malým dievčatkom, ktoré stratilo puto s tým
najdôležitejším. Tí najbližší sa jej otočili chrbtom. Opustili ju. Nechali na
pospas okolitému svetu. Zlému svetu! Je moc malé aby sa postavila takému zlu na
odpor. Samé. No akoby vnútorná sila vycítila, že niečo nie je v poriadku.
Akoby vedela, že sa niečo stalo. Ponúkla jej ochranné krídla. Už sa viac nemusí
báť. Nie je samo. ...verte či nie, bola to pravda. Ako som tam tak v tej
tmavej komore sedela, v hlave sa mi rodilo plno myšlienok. Konáre dubu
akoby vedeli, že sa vo mne niečo rodí. A taktiež aj lampy. Moja nová rodina
to všetko vedela. Zrazu sa konáre a svetlo premiestnilo na druhú stranu.
Zasvietilo oslnivou žiarou. V miestnosti bolo toľko svetla. Toľko energie.
V živote som nič takého nevidela. Keď svetlo uhaslo, na javorovej podlahe
ležalo plátno, farby a štetec. Plátno biele sťa sneh, štetec bol jemnejší
ako vlasy a farby... Farby boli v teplých odtieňoch. Možno mi tým
chceli niečo povedať. Neváhala som a namočila som štetec do farby
Bol to môj prvý ťah
štetcom. Doslova prvý. Zážitok vskutku neopísateľný. Cítila som vnútorné teplo.
Niečo nové, do vtedy nepoznané. Precítila som ho ako sa dalo. Všetku silu,
ktorá sa vo mne skrývala. Obetovala som ju do ťahu, ktorý navždy zmenil môj
život. Po prvom ťahu štetca ma niečo vábilo, niečo na mňa z diaľky kričalo
a povzbudzovalo ma na ďalšie. Bol to ako neuhasený smäd. Áno. Mala som
smäd. Mojou vodou boli pre mňa čiary. Vždy keď som sa snažila prestať, zatlačil
ma smäd. Maľovala som hodiny. Dni. Týždne... mesiace. V temnom podkroví
som strávila roky. Nevychádzala som. Žila som z pôžitku. Malieb. Kresieb.
Z malého dievčatka sa pomaly stávalo monštrum závislé na predstavivosti.
Budovala som si vlastný svet, do ktorého bol prísny zákaz ostatným okrem mňa.
Začala som pociťovať nadradenosť nad ostatnými. Pohŕdala som rodičmi. Bola som
lepšia ako oni. Dokázala som to, čo oni nezvládli. Som umelkyňa. Oni nie. Za
ten celý čas ma neprišli pozrieť ani raz. Ani jeden jediný krát sa neprišli
pozrieť na svojho anjelika. Aspoň pohladiť hlávku. Vľúdne slovo. Nič. Celkom na
mňa zabudli. Nemala som výchovu. Nevedela som, čo mám robiť vonku. Vonku je iný
svet ako tu hore. Spoliehala som sa, že ostanem navždy tu. Nechcela som ísť
preč. Ďaleko od môjho domova. To nie. Nemôžem. Navždy tu. Sama. Teda nie
celkom. S bytosťami, ktoré sú mojimi záchrancami. Spolu a navždy.
V podkroví...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára