AUTUMN

   15:16, chladný vánok spolu s bojazlivým štebotom vtákov, horúca čokoláda so šľahačkou. Sedím si tak na balkóne, spoločnosť mi robí Van Morrison a jeho Autumn song. Jeseň! Ach, tá jeseň! Keď to slovo vyslovím, až sa mi chce plakať. Pre mňa je inšpiráciou. Fascinuje ma. Nostalgia. Je úžasné aká je to umelkyňa. Pripomína mi Moneta. So štetcom, namočeným v akvarele, robí neskutočné obrazce. Teraz je len na začiatku. Čerpá inšpiráciu. No o 2 týždne sa začne naplno prejavovať. Teším sa. Teším sa ako malé dieťa na rozprávku pred spaním. Verím, že si raz splním sen, a v takomto období sa budem prechádzať pod Eiffelovkou. Klišé? Ak to okorením, rozhodne nie. Pieseň dohrala. Ach ni! Ešte nie! ..čo teraz? Počkať. Zalapajte po dychu. Je tu ticho. Počujem len tie vyčítavé štebotance. Čo budeme robiť? Zima sa blíži. Tuhá zima. Krutá tuhá zima. Čo teraz? ..verte či nie, práve si vedľa mňa sadla sýkorka. Tým nevinným zobáčikom klepoce na šálku a kochá sa vo svojom odraze. Cítim, že nie som sama. Cítim akoby mi rozumela. Akoby sme sa poznali večnosť. Nebojí sa. Ostatní z jej rodu by už dávno zutekali ale ona.. Je tu. Stále. Nech robím čo robím. A nádherne šteboce. Je to ako z rozprávky. Na začiatku tá otrepaná zvučka. Once upon a time.. uletela. Môj úsmev na tvári sa zmenil na kamennú žulu. Už nepočujem jej štebot. Premiestnila sa preč. Aj ostatní. Nemám na výber. Morrison  bude hrať aj druhé kolo. ..akoby sa všetká inšpirácia vytratila. Nič ma nenapadá. So mnou je to už tak. Raz zacítim vánok a vrhnem sa plachtiť. No keď vánok ustane, spadnem. A neviem sa pohnúť. Až kým, nezafúka ďalšia vlna emócií.
   Zdá sa mi, že to bude už pol roka, čo píšem blog. Pripadám si ako nejaká pofidérna spisovateľka, ktorú odvrhli a teraz vymýšľa otázky  na krížovky pre ľudí, ktorý sú uzavretí do svojho sveta a nikoho tam nepustia. Super, že. Ach nie. Začalo pršať a ja mám vonku bicykel. Idem si ho schovať. Som zvedavá s akou náladou prídem z vonku. Potom preberieme blog, dobre? Už som tu. Pieseň znovu dohrala. Premiestnila som sa na gauč do obývačky. Je tu nejaká tma. Ticho, tma a pochmúrna atmosféra. Neviem čo je to so mnou. Ale späť k tomu blogu. Každý príspevok, ktorý sem pridávam sa mi viac a viac zdá, že je taký istý. Že je to všetko o tom istom. Koho by bavilo čítať po 50-krát Janu Eyrovú? Mňa nie. Samozrejme, tento môj denník sa s Janu nedá ani len porovnať. Bol to len príklad. ..preto rozmýšľam, že už nebudem písať. Toto písanie ma úplne vťahuje do môjho vymysleného sveta. Ja mám už toľko konceptov rozpísaných, že každý deň môžem publikovať aj 2. Keď si sadnem na klávesnicu, píšem o dušu. A.. je zo mňa iný človek. Nespoznávam sa. Nespoznávam samú seba. Keď neviem rozpoznať samú seba, ako môžem rozpoznať druhých ľudí? Ako môžem vedieť, kto je aký. Ako sa potom môžem brániť? ..ach. Moju básnickú chvíľku vyrušil sused, ktorý opäť kričí po svojich deťoch. Načo si ich urobil, keď po nich vrieska? Nič iné nepočujem, len Čo chceš? Vypadni! Nerob to! ..úplný ježibábel sa stal z neho. Nemám náladu. ..