Pauza. Zvláštne slovo. Pauza... ešte zvláštnejšie ako sa prejavuje. Ako ľudia rozmýšľajú, čo robia.. Dlho som nič nepísala. Čerpala som pauzu. Viete, nebolo o čom. Nič zvláštne sa nedialo. Nič sa nestalo. Všetko po starom. Drogy, alkohol, tráva. Nie, robím si srandu. Iba jedna vec je nová a to farba mojich vlasov. červená.
Spomínam. Green Day-21 guns. Predsa sa len niečo stalo. Predsa sa len niečo udialo. Za tú dobu čerpanie nápadov a nových myšlienok som stretla 3 nových ľudí. Každý z nich je z iného súdku. Sú úplne odlišný. No aj napriek odlišnosti majú rovnaký pohľad na svet. Aj napriek ich osudu sú optimistickí a plní entuziazmu.
Gabriela. Milá pani, ktorú som stretla na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Niečo som si fotila do školy a zrazu bum. Sedela na lavičke a štrikovala. Veľmi vďačný objekt. To útle, skrčené stvorenie vyžarovalo zo seba také dobro. No keď som podišla bližšie, nemohla som si nevšimnúť skromné stekajúce slzy smútku. Sadla som si vedľa nej a pozdravila. Keď podvihla hlavu, premohol ma plač. Nedalo sa to skryť. Jednoducho nedalo. Keby ste videli tú pokoru v jej očiach. Najväčšia iskrička nádeje akú som kedy videla. Dúfam, že ich uvidím čoraz viac. Sú také hrejivé. Hrejivé ako šálka horúceho zázvorového čaju v zimných mesiacoch pri krbe. So suchom v ústach zo mňa vyhŕklo nesmelé "Dobrý deň"... obyčajné dobrý deň. Pre mňa obyčajné, pre ňu neobyčajné. Začala krútiť hlavou: toto nie je možné. To je len sen. ..čo? čo nie je možné? Čo je len sen?.. "Pani, vy ste totiž prvý človek, ktorý sa mi za 2 roky môjho putovania na ulici prihovoril"... verte či nie, vyrazilo mi to dych. To sa málo kedy stáva, že ostanem na takú dlhú chvíľu ticho. Sama seba som nespoznávala. Umlčala ma obyčajná pani. Po mojom odmlčaní sme sa dali do reči. Zdôverila sa mi s jej neľahkým osudom. Ale prečo? Prečo mi povedala o všetkom tom žiali a nenávisti, ktorý v sebe skrýva? Nikto nevie. Dúfam, že raz na to nájdem odpoveď. No jedno viem.. mala to ťažké. Roky útrapy a strachu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára