PREČO?

   Milé čitateľky! Určite skoro každý z vás, kto tento blog číta- hovorí si PREČO ho vytvorili? Veď na Slovensku je toľko blogeriek, na každom rohu sa nájde dievča, ktoré bloguje. A poviem vám, všetky sú ako barbiny zo škatulky. Iba ja, teda my dve sa snažíme byť akousi systémovou chybou vo výrobe...
   Založenie blogu bol náš spoločný nápad. (pesnička http://www.youtube.com/watch?v=vCYk9CRx0g8 ) Silvika sem pridáva svoje príspevky, do toho sa jej nechcem miešať. Ale ja. Ja som súhlasila s blogom aby som sama seba spoznávala. Prosím vás, pustite si ten link, dá to super atmosféru. Aby som vedela kto som. Píšem spontánne, čo ma napadne. A keď si to potom neskôr prečítam, sama nechápem čo alebo ako to zo mňa vyšlo. Je to zvláštne. Pripadám si ako kindervajíčko. Na vonok som taká, ako ma každý pozná. No vo vnútri vo mne drieme niečo zvláštne. Niečo, čo sama neviem definovať. A až teraz, keď som na strednej škole, keď spoznávam nových ľudí a okolitý svet, keď píšem tu na blogu zisťujem všetky tie nepoznané veci. Blog mi slúži ako osobný diár, ktorý si môžem hocikedy prelistovať. Keď mi je smutno, môžem sa zasmiať. Môžem si pripomenúť všetky pekné veci, zážitky. Chcem zažiť ten pocit, keď si tento denníček otvorím za niekoľko rokov a s údivom sa budem len usmievať nad mojimi vtedajšími názormi.
   Pre toto som vlastne začala písať. Vážne nechcem byť ako tie ostatné dievčatá, ktoré sem pridávajú tutoriali na make-up alebo na nechty. Sem-tam môžem aj spomínané tutoriali ako zo seba urobiť niekoho, kým nie sme. No nie vo veľkom počte. Samozrejme, že som si vedomá že to nebude najčítanejší "denníček" ako Momin blog. To je jasné :) Nemusí to čítať nikto. Ja to píšem pre seba. No keď sa nájde niekto ako JA, verím že to bude s radosťou čítať.
   Tu sa dokážem úplne odreagovať. Nebojím sa názorov druhých. Práve tu. Tu sa dokážem otvoriť naplno. Málo kto o mne vie, dokonca ani moji najbližší, že niekde v hmle mojich túžob a očakávaní je kniha. Áno. V budúcnosti chcem napísať 1 knihu. Tá kniha bude súpis môjho života. Všetkých mojich zážitkov, spomienok... Aby moje deti vedeli aká som. Aká som bola. Aby vedeli, že som snívala o tom ako pôjdem do Afriky. Ako precestujem celý svet a budem pomáhať ľuďom.
   Keď som bola malá, písala som si denníček.  :) Teraz si to po pár rokoch čítam. Poviem vám, je to sranda. Ale úplne sa čudujem, pretože na 7 ročné dievčatko to bolo dosť vyspelo napísané. Na konci denníčka som mala veľkými tlačenými písmenami napísané: "VERÍM, ŽE ZMENÍM SVET." v tom momente mi vyhrkli slzy lebo viem, že vtedy som pozerala jeden dokumentárny film o tom ako ľudia zabíjajú zvieratá pre kožu. Ako v somálsku robia malým dievčatkám obriesku. Na tak malé dievča toho bolo vtedy veľa. Zavrela som sa do izby a zapĺňala som posledné strany. No a tým mojim "citátom" som to ukončila.

                                                                       Ahojte!