Jedno leto ocino s partiou vybavili dovolenku v Bulharsku. Chceki aby to bola neobyčajná dovolenka- taká iná ako ostatné. Chceli aby bola niečim výnimočná. Rozmýšlali, rozmýšlali až si rozmysleli! 27%. Rozmysleli si, že tie 2 dni cesty strávime vo vlaku! Váu! 2 dni cestovať vo vlaku. Veď to je super! Moja mama samozrejme že protestovala, lebo ona má radšej pohodlie. Chvalabohu, že som zdedila povahu po tatinkovi a tá cesta vlakom mi vôbec nevadila. Práve naopak- tešila som sa. Museli sme si skoro ráno privstať aby sme vlak stihli. Ak si dobre pamätám okolo 5 ráno sme vyrazili. Do Bratislavy sme prišli o pol 7, nasadli sme do vlaku a fičali smerom- Čiernomorec. (neviem ako sa to píše) Poviem vám, tá cesta bola na niečo dobrá. Videla som dosť krajín, aj keď iba tak okrajovo, ale videla! Prvý deň začal pomaly plynúť, a ja som len chodila po vagóne s otvorenou pusou. Pesnička, ktorú si vážne pustite! - http://www.youtube.com/watch?v=9muzyOd4Lh8 Slnko pomaly zapadalo a jeho lúče sa odrážali v okne vagónu. Rozvírený prach v kupéčkach spolu s lúčami tvorili nezabudnuteľnú atmosféru. Ako z filmu S tebou mně baví svět. Ach! :D Když jsem byl malej kluk, bavil mně péro šíp a luk! Těď mně to už nebaví, baví mně holky toulavý! :D ...bolo to krásne. Viem, že som si objednala varené párky a namiesto toho mi priniesli akúsi roztlačenú žbrndu, ktorá smrdela až ma zo stoličky stavalo. Zašlo slnko, nastala noc. V noci som sa zobudila na strašné štekanie psov. V kupé som spala na tej vrchnej posteli, tato tomu hovorí vrchné bydlo :D Tak som sa vystrašila, že som z toho vrchného bydla skoro spadla! Oproti mne, na ďalšom bydle, ležal jeden z tatových kamarátov. Potichu mi povedal "Už sme tu". Vtedy som bola menšia než teraz a pre mňa to vyznelo dosť strašidelne. "Už sme tu"? Veď neprešla ani noc. Ako už môžme byť v Bulharsku?! Ja som sa ho nesmelo spýtala "kdee?" ..On mi s tajomným úškrnom odpovedal "V Rumunsku!" ..teraz mi bolo všetko jasné. Rumunsko? Rumunsko? To Rumunsku kde býval Dracula? ..Tí psy čo tam boli, neboli takí obyčajní psy:D To boli vyhladovaní vlci, ktorí ako napotvoru obiehali zastavený vlak a otvarovali spánok dobrým ľuďom! Aj mi ich bolo trochu ľúto ale to, že ma zobudili a nemohla som potom kvôli tým krvilačným komárom zaspať ma tá ľútosť prešla. Ako-tak som konečne zaspala aj napriek horku, komárom a vĺčikom. Ráno! Ach dlho očakávané ráno! Stále sme boli v tej hlučnej krajine zvanej Rumunsko, lebo vlak cez noc stál. Ten tatov kamarát, ktorý spal oproti mne na bydle, nezaspal vôbec. Ale to bolo výborne! Vďaka nemu sme sa dozvedeli, prečo sme vlastne večer stáli. Tí Rumuni nám večer striekali vlak (oni tomu hovoria "dezinfikácia") s nejakou gebuzínou, aby sme ževraj do cudziny nepriniesli hnusoby. :DD Chápete? Ani ja nie.. No to nevadí. Ale najlepšie na tom, že polka kupéčka mala većer otvorené okná dokorák, vrátane našeho, a oni chodili v maskách aby sa toho nenadýchali. Takže vynikajúco! Bravo! Nejak som sa rozkecala.. poďme k téme. Ako sme cestovali tým nekonečným Rumunskom, plným serpentín, tunelov na vysokých bralách (ktoré vyzerali že každú chvíľu spadnú) nedalo mi nevšimnúť si zvláštne osady. Osady ľudí. Tí obyvatelia boli vážne divný :D Ja vážne nie som rasistka ..ale oni tak divne na nás pozerali. Vlak na (ne)šťastie zastavil v každej osade. V jednej sme videli ako sa tí diví a vychudnutí vlci navzájom šklbú a vrčia na celú "dedinu". Malé deti iba okolo nich chodili, dospelí ich sem-tam rozohnali s rozbitou fľašou. Inde sme zase videli vojnu medzi 2 kmeňmi čokoládiek. Poviem vám, to je pravá "prestrelka". Nie ako v Kobre 11 alebo Komisárovi Rexovi. Tuto vtedy išlo o holý život. Veru poviem vám, divný svet to je. My si ani nevieme predstaviť ako ľudia v určitých častiach sveta žijú. Aj tuto.. na okraji tejto krajiny strach a bieda..no v centre sa vedie bohémskym životom. Ľudia sa tam kúpu v peniazoch, drahé reštaurácie, pozlátené kohútiky.. Ono sú to akoby 2 rozličné svety.
Po minútach, polhodinách, hodinách sme zase zastavili v jednej osade. Tam bola veru obrovská bieda. Malé detičky tam behali bosé, neodeté a jediné čo hovorili bolo "Plosim si bobónik. bobón". Hovorili to s takým smútkom. Znelo to ako nejaký islamský žalospev. Chodili ku vlaku a s natrčenými rukami si pýtali "bonbón". Vtedy som neskutočne plakala. Chcela som im niečo dať, no pri sebe som v tej chvíli nemala nič. Iba osmrkaný servítok, ktorý by im bol na nič. Keď tak na podkúrenie. Hneď som utekala im niečo zobrať ale kým som sa vrátila, vlak sa pohol a krik detí zmizol v diaľke. Predo mnou bol obrovský tunel, plný ticha. Desil ma. Ale vtedy som cítila len bôl. Ja som strašne ľútostivý človek. Aj teraz dávam peniaze bezdomovcom. Jedného som si obľúbila. Volá sa Vladko a je z Mosta SNP. Ale dlho som ho nevidela, tak dúfam, že nezmrzol cez zimu.
V tuneli bola tma. trvalo to asi 5 minút, kým som videla bielu bodku na konci tunela. (nebojte neumierala som). Bodka sa zväčšovala, až kým bola pred nami zase rozsvietená krajina. Prišli sme do ďalšej osady. V ruke som držala kopu croissantov, že im dám- tým hladným chúďatkám. Vlak zastavil a ja celá nadšená som pootvárala všetky okná pozdĺž celého vagónu. V diaľke bola skupina ľudí. Tešila som sa! Dám im jesť! Ach .. taký super pocit, že niekomu pomôžem. Tá skupinka sa približovala a približovala.. zistila som, že to nie sú deti. Pozrela som sa lepšie a oni držali akési pálky a tašky naplnené neznámymi predmetmi. V tej chvíli som sa akoby zasekla. Musím priznať, že som sa bála. Ono to boli dospelí Rómovia, ktorí sa k nám plížili ako ku koristi. Skoro boli pri nás, keď rušňovodič zakričal že niečo musia opraviť na vlaku. Mňa vtedy skoro porazilo! Nás idú zlinčovať a oni si idú leštiť okná. (samozrejme že neleštili okná :D ) Schovala som sa do kupéčka, no okná som nechala otvorené. Zrazu sme počuli niečo buchnúť. -Už to začalo. Začal teror zo strany Rumunčanov. V tých igelitkách boli jablká. Už asi viete na čo ich použili. S tými palicami nám začali otĺkať vagón a jablká hádzať do vnútra. Boli ako atómové bomby! Hlavne keď sa vo vnútri rozpleščili. Chápete? Ja som chcela pomôcť! Chcela som nasýtiť pár hladných krkov a oni do nás namiesto toho hádzali jablká. Vo vedlajšej osade nemali čo jesť a tu si páni "bohatí" vyhadzovali jablká do luftu. Teda nie do luftu. Do nás! Vtedy som bola taká nahnevaná. Jedého vo vagóne aj trafili :D .. konečne sa vlak pohol. Ja som im vyplazila jazyk, lebo som videla, že sa im minuli zásoby jabĺk a cítila som sa bezpečne. No vtedy utekala jedna čokoláda pod vlak a to obrovské prepestované jablko namierila rovno na mňa. Super. Krásny zážitok na Rumunsko. :) Ale k niečomu to bolo dobré. Videla som tie obrovské rozdiely medzi dvoma tvárami tejto drsnej krajiny.
Ahojte nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára