A LITTLE MISTAKE

Dnes sa mi v škole naskytol veľmi škaredý obraz. Som sklamaná. Spolužiak si robí posmešky zo spolužiaka. Kolektív z kolektívu. Najlepší priatelia sú za chrbtom najväčší nepriatelia. Kde sú tie časy, keď sa všetci držali hesla jeden za všetkých, všetci za jedného? Kde sú tie časy, keď mal z nejakej hlúposti zle celý kolektív, než by mali niekoho prezradiť. Kde to všetko je? Kde sa to vytratilo? Kde sa vytratila tá stredoškolská atmosféra? . . . Neviem. Vážne neviem. Ale predstavovala som si to inak. Celú strednú školu som si predstavovala trošku inak. Kde sú tí polo dospelí ľudia? Kde sú tí inteligentní študenti, ktorí majú logiku úplne na inej úrovni ako deti na základnej škole? Musím povedať fuj. Jedno veľké fuj. V tejto dobe dobrý kolektív je už hádam rarita. V tejto dobe je dobrý kolektív niečo výnimočné. Niečo nepoznané. A prečo? Prečo to nemôže byť ako za starých časov? Prečo na škole nemôžu byť decká ako z filmu Cry Baby, kde sa Uřvánka zastali jeho spolužiaci? Na viacerých školách vládne jedna včelia kráľovná a jej poskokovia. Alebo naopak. Princ a žaby. Je to smutné. Je to smutné, lebo vtedy sa bojíme povedať to čo si myslíme. Bojíme sa ako zareagujú druhý. Bojíme sa ako zareaguje ten vodca stáda. A preto sme umlčaní. Málo kto vie že medzi nami sa skrýva možno budúci Beethoven alebo druhá Rowlingová. Nebojte sa vyjadriť svoj názor! Nebojte ukázať čo vo vás je! Vy ste tí, čo vytvárajú svet okolo nás. Vy ste tí, čo zapĺňajú ulice a davy ľudí. Patríte sem ako ktokoľvek iný. . . Pamätajte. Všetci ste jedineční. Každý jeden z vás je jedinečný. Každý jeden z vás je NIEKTO, bez koho by svet nemohol jestvovať. Život si musíte užívať naplno! A naplno myslím ozaj naplno. Moji spolužiaci mi hovoria: To hovorí tá pravá! . . . zato, že nepijem, nefajčím, nehúlim a nechodím na zábavy si nemôžem užívať život? . . . ale áno, môžem J život si užívam už len tým, že dýcham. Že môžem chodiť, že nie som vážne chorá a že mám šťastný život. Teším sa zo slnka, z dažďa, dúhy. Teším sa z ľudí, ktorí sú ako ja. Teším sa, keď môžem pomôcť niekomu, kto to veľmi potrebuje. Snažím sa tešiť z každého momentu, ktorý sa mi naskytne. Samozrejme, nemám stále šťastie na lúče slnka, ktoré mi rozjasnia tvár... no to je dobre. Všetko zlé je na niečo dobré. Zo všetkého si beriem príklad. Zo všetkého. A myslím si, že to je práve tá cesta dospievania. Týmto dospievam. Skúsenosťami zo života. Keď prejdem týmto obdobím a budem o niečo múdrejšia, môžem si povedať uff dospela si! Po tomto výkričníku som napísala 440 slov.  Pre vás nemajú taký zmysel a podstatu, no zoberte si aspoň niečo z toho. Posúvajte ich ďalej a ďalej.

Čo vám ešte poviem. Dnes som si vyzdvihla fotky. Celkom vyšli, takže sa teším. No a okrem fotiek máme hladovku. Viete, internátny život. Tu nemáme maminu, ktorá nám dá bebebrumíka, keď máme chuť na sladké. Tu máme rožky a karičku, ktorej je stále menej a menej. No a ja som ešte k tomu rožky zabudla na radiátori, takže to bolo zaujímavé. .. Práve som sa pozrela von oknom a mám výhľad na šíru Petržalku haha. Áno Petržalka. Všade samé baráky, firmy a nič iné. Sem-tam strom. Je to tu ako bludisko. Štastie, že máme pri intráku aspoň ihrisko a 4 stromy aj s haluzami. Poviem vám, Silvia sem dávno nepísala žiadny príspevok. Teda haha ak si pamätám 1, a aj to bolo spoločné. Ale ona sa posnaží. Teraz nemá moc na čom písať. . . . ja musím jednu vec povedať. Som strašne rada, že som ju spoznala. Je vážne úplne super. Ona je ako ja. Úplne. Robíme také isté hlúposti, a tak.. poznáte to. Dúfam, že to takto zostane aj naďalej. Dúfam, že to naše kamarátstvo ostane aj naďalej. Nerada by som prišla o takú osobu aká je ona.